Počas potuliek po stopách Slovákov v bývalej Čanádskej stolici (dnes Čongrádsko – Čanádska stolica so sídlom v Segedíne) v Maďarsku, som sa zastavil aj v Slovákmi osídlenom Nadlaku, hraničnom meste na území Rumunska. Kým v Nagylaku na maďarskej strane bolo osem hodín, v rumunskom Nadlaku podľa východoeurópskeho letného času už deväť.

Bol štvrtok, a to je v tomto meste tržným dňom. Hneď po zastavení neďaleko „pľacu“, rozprestierajúcom sa pred evanjelickým kostolom a evanjelickým domom, ktoré tvoria dominantu mesta, prichádzam na toto námestie po chodníku, ktorý vedie popri trhovisku a pýtam sa prvého staršieho človeka, že kde sú kancelárie evanjelického zboru a seniorátu, a tým aj hľadaného vtedajšieho seniora Slovenského evanjelického seniorátu Juraja Bálinta, ktorý by mi mal dať súhlas k výstupu na vežu evanjelického kostola. Odpoveď s krátkym rozhovorom s neznámym prebiehala po slovensky. Poďakujem sa ochotnému Nadlačanovi a zostávam prekvapený, keď mi tento nakoniec prezrádza, že je Rumun a zdôrazňuje. Vraj „nie je zvláštnosťou, ale skôr samozrejmosťou, že pôvodní spoluobčania Slovákov tu ovládajú slovenskú reč“. Aký je to rozdiel medzi pôvodnými Slovákmi žijúcimi na maďarskej strane hraníc (Pitvaroš, Ambróz i Slovenský Komlóš...), z ktorých, až na malé výnimky, už len staršia generácia ovláda reč svojich predkov, a Slovákmi v Nadlaku, ktorí si svoju materčinu zachovali slovom a písmom. Dokonca neďaleký Pitvaroš bol znovuzaložený slovenskými prisťahovalcami z Nadlaku. Zborový farár a zároveň senior ev. cirkvi Juraj Bálint ma v úrade s ochotou prijal a bol mi spolu s presbytermi počas celej mojej návštevy nápomocný.

Prví Slováci prišli z dolnozemských miest

Evanjelickí Slováci prišli do Nadlaku v roku 1803 a od začiatku tu vždy mali medzi ostatnými národnosťami početnú prevahu, a to aj v čase, kedy malo mesto 22 tisíc obyvateľov. Prví slovenskí obyvatelia do vtedajšej osady prichádzali v rámci sekundárnej kolonizácie z neďalekých dolnozemských stredísk – Slovenského Komlóša, Békešskej Čaby a Sarvaša, a až po nich sem prúdila druhá vlna Slovákov priamo z hornouhorských stolíc. Keďže takmer všetci boli evanjelici, evanjelická cirkev zohráva podnes medzi obyvateľmi mesta kľúčovú úlohu. Práve tento rok si tamojší slovenskí evanjelici spoločne s obyvateľmi mesta pripomenú 220.výročie príchodu svojich predkov do Nadlaku. Okolo evanjelického kostola a cirkevného zboru tu prebiehali za viac ako dve storočia významné udalosti, ktoré zohrali rozhodujúcu úlohu pri udržiavaní a rozvíjaní rodnej reči, identity a kultúrneho dedičstva po predkoch. Najväčšiu zásluhu na tom mali osobnosti z radov farárov a učiteľov, napr. Ľudovít Haan, Daniel Zajac, Ondrej Severíni, Karol Hrdlička, Ľudovít Boor, Ivan Bujna, ale i bankový úradník a spisovateľ Jozef Gregor Tajovský a iní. Možno preto povedať, že charakter Nadlaku ako mesta slovenských duchovných hodnôt si tu slovenskí prisťahovalci zachovali práve vďaka viere a cirkvi, ktorá od začiatku trvala na sústavnom vzdelávaní svojich členov najmä tým, že pre tento cieľ materiálne a finančne vedela zabezpečiť rozvoj školstva a účinne podporovala aj slovenskú kultúru. Veď už od polovice 19. Storočia tu zaznamenali vydavateľské počiny slovenskej tlače a tiež začínajúcu spolkovú činnosť, ktorá významne prispievala k vzdelávaniu a kultúre v rodnom jazyku. V tom čase prevažne v poľnohospodárskom meste sa začali rozvíjať aj všetky remeslá potrebné pre plnohodnotný život občanov.

Mesto je známe jedinečnosťou a svojráznosťou

Mesto, ležiace na pravom brehu rieky Maruša, má od začiatku svojho vzniku široké rovné ulice a veľký chotár, v ktorom ešte v polovici minulého storočia stálo do tisíc „sálašov“ – samôt s obytnými a hospodárskymi budovami, kde žili a obrábali zem slovenskí roľníci. Rozvojom remesiel a majetkovou diferenciáciou, keď niektoré roľnícke rodiny zbohatli, sa koncom 19. storočia začal meniť aj ráz Nadlaku. Stavbou väčších gazdovských a remeselníckych domov sa vtedajšou architektúrou značne zmenil vzhľad hlavných ulíc. Na niektorých miestach domy a budovy podnikateľov pripomínali a dodnes pripomínajú ich meštiansky charakter. Popri Slovákoch tu od začiatku žijú aj iné národnosti, takže multinacionálnosť a kultúra dávajú mestu svojský ráz a jedinečnosť. Slováci v Nadlaku, za významnej podpory evanjelickej cirkvi, si v meste vybudovali viaceré objekty slúžiace na vzdelávanie, oddych a kultúru. Takým bol aj hotel Slovák, v ktorom sídlila aj Slovenská ľudová banka. V nej pôsobil spisovateľ Jozef Gregor Tajovský, ktorý v meste napísal niekoľko diel a kde je teraz sídlo Školského strediska Jozefa Gregora Tajovského. V tejto historickej budove od skončenia druhej svetovej vojny sa zabezpečuje pre tunajších Slovákov úplné stredoškolské vzdelanie. Škola mala od svojho založenia viac názvov. Z tohto gymnázia vyšlo od roku 1946 množstvo mladých, ktorí po ďalších štúdiách ako pedagógovia zaplnili najmä slovenské školy v Bihorskej oblasti, no mnohí našli a dodnes nachádzajú uplatnenie v rôznych profesiách aj na Slovensku. Žiada sa pripomenúť, že už desaťročia v Nadlaku nachádzajú svoj domov aj Slováci – katolíci, ktorí sa tu usádzajú z vrchárskych obcí, nachádzajúcich sa v Sedmohradskom rudohorí a takto svojou prítomnosťou významne pomáhajú zachovať v Nadlaku slovenskosť. To je veľmi potrebné, lebo sústavným odchodom mladých Slovákov do iných miest, ale najmä na Slovensko, Slováci v meste postupne strácajú dlhotrvajúcu národnostnú početnú prevahu.

Od začiatku vysoká vzdelanosť a kultúra

Slováci v Nadlaku sú na celej Dolnej zemi známi svojou literárnou činnosťou, ktorú odborníci nazývajú nadlackým literárnym fenoménom. V roku 1994 vznikla Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku, zaoberajúca sa tvorivými, vedecko-výskumnými, kultúrno-poradenskými a vydavateľskými aktivitami. V meste tvorí významný počet slovenských spisovateľov a básnikov. Jednotlivci však vynikajú aj v iných oblastiach umenia. Bohatú tradíciu a širokú základňu má ochotnícke divadlo a folklór. Medzi labužníkmi gastrošpecialít je v celej krajine a v zahraničí vyhľadávaná chutná dolnozemská nadlacká klobása. Jej výroba a recepty sa prenášajú z generácie na generáciu. Medzi rarity mesta patrí aj päť kostolov rôznych konfesií: evanjelickej, pravoslávnej (rumunský a srbský), katolíckej a gréckokatolíckej a tiež modlitebne viacerých náboženských spoločenstiev. Dobre ich panoramaticky vidieť z ochodze veže evanjelického kostola.

Trúbenie na nadlackej turni dodnes pretrváva

Byť v Nadlaku a nevyužiť jeho ďalšiu jedinečnosť – vyjsť na vežu kostola, kde už takmer dvestodvadsať rokov dodržiavajú tradíciu zvonenia a hlásnickej služby –, je ako byť v Paríži a nevidieť Eiffelovu vežu. Aj tá patrí k svojráznosti a jedinečnosti mesta. Na nadlackej turni dodnes znie trúbenie z ochodze kostolnej veže. Tento zvyk, ktorý tu udržiavajú zvonári od príchodu Slovákov, spočíva v tom, že kedysi štyria a teraz už iba dvaja zvonári držia službu 24 hodín denne. Zdržiavajú sa v zariadenom byte vo veži kostola, v ktorom majú posteľ, kachle, stolík, skriňu, telefón, tlač a iné vybavenie a každú štvrť, pol, trištvrte a celú hodinu vychádzajú na ochodzu a trúbia na všetky strany mesta. Okrem tejto hlásnej služby, v 72 metrov vysokej veži, do ktorej vedie 154 kľukatých schodov, prebieha aj tradičné zvonenie, ktoré je od roku 1981 elektrifikované. Vo veži sa nachádzajú štyri zvony, na ktorých sú slovenské nápisy.

V minulosti nutnosť, dnes už pekná tradícia

K čomu slúžil a doteraz slúži tento tradičný nadlacký zvyk? To mi už v roku 1983, keď som prvýkrát vystúpil na nadlackú vežu, vysvetlil zvonár – trubač Pavel Došniak. V minulosti stáli v osade, neskôr meste, a už spomenutých odľahlých „sálašoch“ domy pokryté slamou, ktoré boli ľahkou obeťou požiarov. Keďže sa ľudia poväčšine zdržiavali na poliach, požiare i povodne, ktoré spôsobovala rieka Maruša, bolo potrebné nejakým spôsobom obyvateľstvu oznamovať. Z toho dôvodu vtedy cirkev zvolila štyroch zvonárov, ktorí strážili vo dne – v noci Nadlak a celý rozľahlý chotár, ktorý bolo z veže dobre vidieť. Zvonením dávali najavo, že je všetko v poriadku. Dodnes sa zvoní ráno o štvrtej, a to na počesť toho, že prvá skupina Slovákov pred dvesto rokmi dorazila do osady skoro ráno o štvrtej hodine. Mnohých obyvateľov to síce ruší, ale tunajší Slováci nemienia od tejto tradície ustúpiť. Ďalej sa zvoní na obed o 12.00 hod. a večer o 21.00 hod. Okrem ranného, poludňajšieho a večerného zvonenia na každú stranu odtrúbili malou trúbkou štvrťhodinu a veľkou trúbkou celú hodinu. Zvony boli elektrifikované roku 1981. Dovtedy dostával každý zvonár-hlásnik od každého domu za slamienok kukurice alebo pšenice. Keď bol občan štátnym zamestnancom alebo remeselníkom, vyplatil hodnotu naturálií v peniazoch. Dnes sú zvonári platení cirkvou a mestom, samozrejme v peniazoch. Ak zvonári-hlásnici zistia, že niekde vznikol požiar, zvonia pomocou povrazov srdcom na bok zvona. Aby ľudia a požiarnici vedeli, v ktorom sektore horí, zvoní sa nasledovne: keď horí v prvom, všetky zvony bijú na bok raz, ak v druhom – tak všetky zvony bijú na bok dva razy a takto až po piaty sektor. Navyše majú vo vežovom byte čiernu zástavu, ktorú vztýčia tým smerom, kde horí. Pri piatom sektore vedia, že horí mimo mesta, v chotári. V noci zástavu nahrádza červené svetielkovanie. Z dolnozemskej šírej roviny odchádzam s dobrým pocitom nielen z vykonaného prieskumu miest, kde žili a dodnes ešte žijú slovenskí osadníci, ale aj z návštevy mesta Nadlak, kde si Slováci nielen zachraňujú kultúrne dedičstvo svojich predkov, ale kde slovenskú reč a kultúru považujú za každodennú potrebu, a aj preto tam pretrváva dodnes.

Ján Jančovic

Foto: autor