V roku 2023 si pripomíname 130. výročie narodenia významného slovenského hudobného skladateľa a pedagóga Jána Kraska – Zápotockého, rodáka z Békešskej Čaby.

V rokoch 1911 – 1915 pôsobil v Békešskej Čabe vo funkcii riaditeľa Krupinskej banky významný finančník, publicista a národovec Ivan Thurzo (28. 2. 1882 Radvaň – 1. 9. 1964 Martin). Vo svojom memoárovom diele Medzi vrchmi a na rovine jednu samostatnú kapitolu, fundovanú historickú etnografickú štúdiu z obdobia, ktoré tam prežil, venoval práve Békešskej Čabe. Spomína v nej, že v roku 1913 ho vyhľadali dvaja mladí preparandisti z Čaby. Jeden sa predstavil ako Ján Krasko, bývajúci v Jamine a druhý ako Ján Valašťan, bývajúci v meste. – Podali mi navštívenky s maďarsky vytlačenými menami. Keď som sa dal s nimi do reči, zbadal som, že sú obaja „tichí“ Slováci, v ktorých už tlie iskierka slovenského národného povedomia. Túto iskierku treba len vznietiť k skutočnej slovenskej roduvernosti. Nuž snažil som sa ju zapáliť a podarilo sa mi to – zaspomínal Thurzo. Ďalej píše, že o krátky čas dostal list od evanjelického farára Jána Slávika z Dobrej Nivy, v ktorom ho žiadal o informáciu o Jánovi Kraskovi, ktorý sa tam uchádzal o miesto evanjelického učiteľa. Ivan Thurzo podal o tomto absolventovi učiteľského ústavu, ktorý už mal aj krátku prax v niektorej čabianskej „sálašskej“ škole, priaznivé informácie a odporúčal ho na voľné učiteľské miesto. Ako sa však ukázalo, medzitým Ján Krasko nastúpil za evanjelického učiteľa do Vaďoviec, ktoré boli fíliou evanjelického cirkevného zboru v Kostolnom. Túto obec spoznal Krasko už v roku 1912, keď tam zbieral prvé národopisné materiály. Thurzo v knihe uvádza aj to, že 5.11.1914 mu Ján Krasko z Vaďoviec poslal do Čaby po slovensky napísanú pohľadnicu s oznámením, že má veľmi málo času, lebo zastupuje aj druhého učiteľa, ktorý narukoval. Neskôr, keď Ján Thurzo už nepôsobil v Čabe, ale bol redaktorom Národných novín v Martine, dostal v roku 1920 ďalší list od Jána Kraska, vtedy už učiteľa v Bukovci. V liste ho ako známeho a vplyvného človeka pozýva za krstného otca dieťaťa, ktoré sa mu má narodiť. Žiaľ, dieťa sa narodilo mŕtve, takže z krstného otcovstva nebolo nič. Ján Krasko mal za manželku Štefániu Bednárovú, narodenú roku 1897 v Trnave. Ivana Thurzu neskôr osobne vyhľadal v Martine, kde si zaspomínali na ich prvé stretnutie a zostali naďalej priateľmi. Podľa všetkého Kraskovci žili v bezdetnom manželstve a len v dotazníku archivovanej Kraskovej pozostalosti sa spomína chovanica. Thurzo dokonca uvádza, že Krasko napísal vo vianočnom čísle novín Slovenská politika v roku 1926 článok, kde sa okrem iného zmienil o ňom, ako mu v mladosti pomohol prerodiť sa v slovenskom duchu.

Ján Krasko s prímenom Zápotocký sa narodil 23. 7. 1893 v Békešskej Čabe (Jamina). Po absolvovaní elementárnej a meštianskej školy v rodisku, pokračoval v štúdiu na učiteľskom ústave v Baji, kde ho k zbieraniu a zapisovaniu slovenských ľudových piesní a národopisu svojim príkladom priviedol profesor Valent Belošič, ktorý pochádzal z maďarskej časti Báčky. V rokoch 1912-1913 Krasko začínal ako učiteľ v Békešskej Čabe, v rokoch 1913 – 1919 učil vo Vaďovciach, 1919 – 1920 v Modre, 1920 – 1923 v Bukovci pri Myjave, 1923-1924 v Galante a 1924 – 1926 v Bratislave. Už počas učiteľskej dráhy na Slovensku si ako mimoriadny poslucháč doplnil hudobné vzdelanie. V roku 1920 študoval hudobnú vedu u Dobroslava Orla, inštrumentáciu u Ľudovíta Rajtera na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1926-1950 bol pracovníkom Ministerstva školstva a národnej osvety, neskôr Povereníctva školstva v Bratislave. Popri zamestnaní učiteľa a neskôr úradníka sa venoval kompozícii a úprave ľudových piesní, ktoré sám pozbieral. Písal rozmanité skladby, od piesní pre spevácke zbory, cez komorné a symfonické diela až po žánre cirkevnej hudby. Bol aktívny aj v hudobnej publicistike a prispieval do viacerých hudobno-pedagogických a kultúrno-spoločenských časopisov a zborníkov. Medzi nimi Hudebný život, Hudba a škola, Slovenské pohľady, Slovenská politika, Cyril, časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Prúdy... Napísal aj monografické dielo Slovenská ľudová pieseň, ktoré však zostalo v rukopise. V medzivojnovom období dostal za túto prácu cenu Matice slovenskej. Hana Urbancová píše (Slovenská hudba 3-4/2006), že s aktuálnymi odkazmi na niektoré jeho práce sa možno stretnúť v slovenskej etnomuzikologickej literatúre aj v súčasnosti. A to dokonca aj v takej významnej edícii širokého medzinárodného dosahu, akou je slovník slovenských ľudových hudobných nástrojov, publikovaný v nemeckom jazyku v rámci viacdielneho projektu encyklopédií európskeho ľudového inštrumentára pod editorským dohľadom Ernsta Emheimera a Ericha Stockmana. Tá istá autorka pripomína, že popri ďalších aktivitách Kraska tvorí jeho hudobná folkloristika najvýznamnejšiu zložku. K ľudovej piesni pristupoval ako teoreticky dobre pripravený folklorista disponujúci hudobným vzdelaním a rozhľadom. Ján Krasko sa podľa nej v rámci silnej tradície domácej hudobnej folkloristiky javí nepochybne ako jedna z podnetných a originálnych osobností, ktoré pripravovali na Slovensku cestu k vzniku etnomuzikológie ako samostatnej vedeckej disciplíny. Ako zberateľ a dokumentarista spolupracoval so Štátnym ústavom pre ľudovú pieseň. Keďže bol učiteľom na viacerých školách, aktívne sa zaujímal aj o detský hudobný folklór, piesne, riekanky, hry a hudobné nástroje. Zvlášť opísal hudobný nástroj pochádzajúci z jeho rodiska Békešskej Čaby – detskú citaru. Výsledky Kraskovej zberateľskej práce ešte nie sú celkom zhodnotené. V Rukopisnom archíve ľudových piesní Ústavu hudobnej vedy SAV sa nachádza odpis jeho rukopisnej zbierky, ktorý obsahuje 283 piesňových jednotiek. Zápisy pochádzajú z rokov 1915-1943 a obsahujú piesne z dvoch hlavných územných oblastí: západného Slovenska (Myjavská oblasť) a stredného a severného Slovenska (Liptov, Podpoľanie, Pohronie), menovite z 12 lokalít. Etnomuzikológ Krasko zapisoval piesne priamo v teréne na základe bezprostrednej interpretácie (H. Urbancová). Hudobný skladateľ, pedagóg a osvetový pracovník Ján Krasko ako zberateľ ľudových piesní upravoval ich pre klavír a zbor, niektoré vyšli v zborníku Miloša Ruppeldta: Zbierka slovenských mužských zborov 1-5, Zbierka slovenských miešaných a ženských zborov 1-3. Krasko je autorom skladieb pre detské zbory, zborníkov pre potreby stredoškolských zborov a učebnice spevu. Neskôr vytvoril symfonické diela, ktoré vysielal i rozhlas, kantáty, komorné a cirkevné skladby. Bol aj publicisticky činný. Články o hudbe uverejňoval v časopisoch Hudba a škola, Hudobná výchova, Hudobná revue, Slovenské pohľady, Prúdy ... V rukopise ostala jeho štúdia o slovenských ľudových piesňach a životopisy niektorých slovenských skladateľov.

Jeho knižné diela: Hoj, zem drahá. Trnava 1920; Zvuky oslobodenia. Praha 1920; Szlovák nyelvkönyv. Bratislava 1921; Trojhlasné slovenské ľudové piesne. Bratislava 1938; Za tú našu slovenčinu. Bratislava 1939; Učebnice spevu pre 1.triedu meštianskych škôl. Liptovský Mikuláš 1943; Piesne, pohovorky a hry maličkých. Bratislava 1949; Divertimento. Bratislava 1960; Romanca pre violončelo a klavír. Opus 88 č.1. Bratislava 1960; Slovenské tance pre sláčikový kvartet. Bratislava 1960; Suita pre klavír a husle, Bratislava 1960. Orchestrálne suity a symfonické básne: Slovensko; Jánošík; Turčin Poničan; Marína; Detvan; Slovenské povstanie; Duma bratislavská; Suita in modeo clasico (1957). Kantáty: Slovenská pieseň, Žatevná kantáta.

Hudobné materiály Jána Kraska – Zápotockého, ktoré sa nachádzajú aj v Oddelení hudobných rukopisov ALU SNK, sú z Archívu Ústredia speváckych ochotníckych súborov (A XI), z fondu Juraja Potúčka (A XXIII) a Typografie (A XLVIII). Časť piesňovej zbierky z jeho pozostalosti sa nachádza v Hudobnom múzeu SNM v Bratislave.

Hudobný skladateľ Ján Krasko zomrel 28. 7. 1967 v Bratislave a je pochovaný na evanjelickom cintoríne v Trnave.

Ján Jančovic

Foto: archív autora