Mesto Poľný Berinčok (Mezőberény) si v roku 2023 pripomína trojsté výročie osídlenia Slovákmi. Barón Ján Juraj Harruckern (1664 – 1743) za služby Habsburgovcom vo vojnách proti Osmanom a Františkovi Rákóczimu získal rozsiahle majetky na Dolnej zemi, ktoré kolonizoval predovšetkým Slovákmi. Prostredníctvom impopulátorov najskôr komora a potom výzvami aj J. J. Harruckern prijímal a začal slovenskými poddanými osadzovať po Békešskej Čabe a Sarvaši v roku 1723 aj Poľný Berinčok.

V roku 1716 ešte osada Poľný Berinčok nestála a budúci obyvatelia sa na jej území objavovali len ojedinele. Podľa písomností sarvašského farára Mateja Markovica sa osada od začiatku volala Birinček, Kis Birinke, potom Körös-Berény. V roku 1722 Harrucken začal sem pozývať Slovákov a Nemcov. Už v tom istom roku sa na barónovu výzvu prihlásili dvaja vodcovia skupinky slovenských poddaných, Laurinec Matejdes a Ján Grenercius (neskôr slovenský učiteľ) a podali žiadosť na správu ďulianskeho panstva o povolenie osídlenia berínskej pustatiny.

Predbežná žiadosť obsahovala päť hlavných bodov, v ktorých Slováci sformovali svoje podmienky pred uzatvorením definitívnej osadníckej zmluvy s J. J. Harruckernom. Na tieto žiadosti dostali od vrchnosti takéto odpovede: 1. na vyznávanie evanjelického náboženstva nebudú robiť žiadne prekážky, 2. sľubujú z panskej strany oslobodenie od akéhokoľvek spôsobu panštiny na celé dva roky, budú pracovať na tom, aby ich ani stolica nezaťažovala daňami a iným spôsobom, 3. po skončení panštiny bude sa požadovať len to, čo je krajinským zvykom, 4. panstvo určí, či na viac rokov a či na trvalo si budú môcť postaviť mlyn a mať z neho úžitok, na neskoršie postavenie ďalších dostanú povolenie s príslušnou zmluvou. Krčma, jatka, rybolov a iné príjmy, spôsobom ako všetky obce si v stolici prenajímajú, 5. na stavbu kostola a nových domov drevo dostanú zdarma.

Pre nedostatok dreva odporúčajú stavať aspoň spodnú časť príbytkov zo suchých tehál. O dreve pre domácnosť sa so zemepánom bude osobitne rokovať. V Ďule r. p. 1722. Ján Sporer oficialis bonorum J. Cottus Békesiensis (L. S.).

Definitívna osadnícka zmluva z roku 1723 sa nezachovala. V tomto roku sem prišla prvá väčšia skupina slovenských prisťahovalcov pochádzajúcich z Novohradu, Hontu a Malohontu, neskôr z Peštianskej a iných stolíc. V roku 1725 prichádzajú k evanjelickým Slovákom aj evanjelickí kolonisti z Nemecka (Würtenberg, Baden...) a v roku 1727 aj Maďari, kalvíni zo Šarkadu a Dobozu. Pred rokom 1760 bol vykonaný súpis slovenských poddaných v Poľnom Berinčoku. Tento významný latinsky písaný dokument uvádza menovite čeľadných otcov 152 rodín zo 16 stolíc, obec, z ktorej prišli a u niektorých aj rok príchodu. Prvých prisťahovalcov z poverenia baróna Harruckerna sem verboval impopulátor Ondrej Madarás. Najväčší počet rodín pochádzal z obcí stolíc Novohradskej 35, Hontianskej 25, Molohontskej 7, Zvolenskej 11, Peštianskej 14, Békešskej 4 a Aradskej 7. Podľa Lexikonu osád z roku 1773 Slováci mali v obci početnú prevahu. Podľa slovenského evanjelického farára Karola Jesenského, v roku 1860 bolo v Poľnom Berinčoku 4300 slovenských evanjelikov, 2631 nemeckých evanjelikov, 2492 maďarských kalvínov, 280 rímskych katolíkov, 187 gréckokatolíkov (pochádzajúcich zo Šariša a poľského Haliča), 141 izraelitov, 587 rôznych vierovyznaní, takto spolu 10613 obyvateľov. Slovenská evanjelická cirkev bola najstaršia, do roku 1745 spoločná s nemeckou. Podľa sčítania obyvateľov v roku 1880 bolo tu z 11368 obyvateľov 4504 Slovákov (39,6 %).

V roku 1860 bolo v Berinčoku osem elementárnych škôl vydržiavaných cirkvami, z nich tri slovenské evanjelické, dve nemecké evanjelické, jedna maďarská kalvínska a jedna rímskokatolícka. Tieto školy navštevovalo celkom 1241 žiakov, z nich 572 slovenskú, 373 nemeckú, 258 maďarskú a 38 rímskokatolícku. Po učiteľovi Jánovi Grenerciusovi, ktorý sem prišiel už v roku 1722 s prvými osadníkmi, onedlho prišiel i prvý dočasný farár menom Koník. Riadnym farárom sa v roku založenia osady a cirkevného slovenského evanjelického zboru stal Ondrej Dubovský, počas jeho účinkovania si evanjelici zakúpili prvý zvon. Matriky začal písať roku 1733 farár Martin Chovan, ktorý roku 1737 odišiel do Hýb na Liptove. Jeho nástupcom sa stal Daniel Burian, ktorý tu účinkoval až do svojej smrti roku 1765. V rokoch 1765 – 1784 Samuel Petko (umrel tu roku 1790). Po ňom tu až do svojej smrti v roku 1808 pôsobil sarvašský rodák Daniel Zacharides, od roku 1808 až do svojej smrti roku 1844 oddane slovenským evanjelikom slúžil rodák zo Záturčia Juraj Kucian. Pri jeho pohrebe trúchloreč po slovensky predniesol čabiansky farár, senior Ján Haan. Nástupcom Kuciana sa stal Karol Jesenský (*1815 Laliť – 1898 P. Berinčok), ktorý je autorom viacerých cirkevných diel napísaných a vydaných v slovenčine (bibličtine) a maďarčine. V slovenčine je to Osada Mező-Berény a gegi cjrkew ew. augsp. vyzn. slovenská, Arad 1861 a Kázeň při pohřebu Wzn. Dv. ctihodného a wys. učeného muže nekdy Pana Jana Haana... dne 14. září r. p. , Sarvaš, 1855.

Slovenskými učiteľmi od roku 1723 boli Ján Grenercius, 1733 Ján Jankovič, 1737 Daniel Nikletius, Samuel Lenkovič, N. Antony, 1771 – 1781 Daniel Zacharides (neskôr farár), Samuel Greškovič, Tomáš Klinovský, Štefan Zacharides, N. Doležal, N. Považay, Ján Dobrovodský, 1808 – 1825 Martin Števo z Blatnice v Turci, 1825 – 1842 Ján Vilím z Bystričky v Turci (odišiel do Čaby), 1825 – 1841 Michal Paal z Petrovca, učil do smrti v dievčenskej škole, z Bíňu prišiel Pavol Jakubovič, Ján Ondrašovic, 1851 odišiel do Čaby, z Alberti r. 1851 prišiel Karol Horvát.

Poľný Berinčok bol v rokoch 1802 – 1834 sídlom vyššej seniorátnej školy. Vznikla na návrh sarvašského farára Daniela Bocku (1751 Damänová – 1806 Sarvaš) ako humánne gymnázium. Prvým riaditeľom bol dovtedy učiteľ na Tešedíkovom hospodárskom inštitúte v Sarvaši Ondrej Školka. Navštevovali ju rovnako žiaci z Dolnej zeme ako aj žiaci zo severných hornouhorských stolíc. Profesormi školy boli prevažne Slováci pochádzajúce z terajšieho Slovenska. Ondrej Školka sa roku 1809 stal riaditeľom ďalšieho dolnozemského gymnázia v Novom Vrbasi (Báčka, Srbsko). Po preložení gymnázia v roku 1834 do Sarvaša stratil Poľný Berinčok významnú povesť stredoškolského strediska na Dolnej zemi.

V rámci medzištátnej dohody medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom sa v rokoch 1947 – 1948 presídlilo na Slovensko viac ako dvetisíc Slovákov z Poľného Berinčoka, medzi nimi aj ľudový spisovateľ Michal Borguľa (1902 P. Berinčok – 1998 Nitra) a svoj nový domov našli najmä v Kolárove a Dedine Mládeže. Roku 2011 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 324 obyvateľov. Predsedom miestnej slovenskej samosprávy bol Ján Červenák, roku 2022 ho vystriedal Juraj Borguľa. Okrem samosprávy už tridsať rokov aktívne pracuje Organizácia berínskych Slovákov, ktorá sa zameriava na pestovanie slovenskej kultúry a zachovávanie tradícií, a jej predsedníčkou je Júlia Borguľová. Obidva berínske spolky majú čulú spoluprácu so Spolkom slovenskej kultúry v Kolárove, partnerskom meste a vzájomne sa navštevujú aj s pripravovanými programami.

V Poľnom Berinčoku sa evanjelické bohoslužby už dávnejšie konajú iba v maďarskej reči. Výnimkou je, keď pri významných udalostiach cirkvi a tunajších Slovákov, zavíta medzi nich slovenský farár.

Ján Jančovic

Foto autor a archív autora