Rok 2025 je na Slovensku vyhlásený za Rok Ľudovíta Štúra. Koná sa od roku 1985 kontinuálne každých 10 rokov, a to pri príležitosti okrúhleho jubilea narodenia Ľudovíta Štúra. V tomto roku si pripomíname 210. výročie narodenia tohto významného národného buditeľa Slovákov.

Rok Ľudovíta Štúra začína aj končí vždy 12. januára, ktorý bol dňom jeho nešťastného úmrtia v Modre (1856). Je to príležitosť uctiť si jeho odkaz a neoceniteľný prínos pre náš národ.

Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky plánuje počas celého roka sériu podujatí a aktivít, ktoré zahŕňajú výstavy, odborné konferencie, kultúrne podujatia a edukačné projekty. Ich cieľom je pripomenúť si odkaz Ľ. Štúra ako kodifikátora spisovného slovenského jazyka, politika, filozofa, národného buditeľa a neochvejného bojovníka za práva slovenského národa, ako i vzbudiť v mladej generácii pocit hrdosti na slovenskú históriu a kultúru.

Súčasťou slávnostného otvorenia Roka Ľudovíta Štúra bolo viacero podujatí v Modre venovaných pietnej spomienke na bratov Ľudovíta a Karola Štúrovcov. Oslavy vyvrcholili poetickým pásmom Štúrovské listovanie a slávnostnými službami Božími v evanjelickom kostole a po nich pietnou spomienkou na bratov Štúrovcov na modranskom cintoríne.

Kto bol Ľudovít Štúr

Ľudovít Štúr sa narodil 28. októbra 1815 v Uhrovci. Študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa už ako mladý zapojil do činnosti Spoločnosti česko-slovanskej a postupne sa vypracoval na jej vedúcu osobnosť. Bol presvedčený, že Slováci potrebujú vlastný jazyk, aby sa mohli kultúrne a politicky rozvíjať, a preto v roku 1843 spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom kodifikovali spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia. Jeho politická činnosť vyvrcholila v rokoch 1847 – 1848, keď bol ako poslanec uhorského snemu v Pešti jediným hlasom Slovákov v najvyššej politike, kde obhajoval ich práva a bojoval proti maďarizácii. Počas revolúcie v rokoch 1848 – 1849 sa stal jedným z vodcov slovenského povstania proti maďarskej vláde a stál pri formulovaní Žiadostí slovenského národa. Po potlačení povstania sa utiahol k bratovi Karolovi do Modry, kde sa venoval písaniu a filozofii, no jeho život sa tragicky skončil v decembri 1855, keď sa pri poľovačke nešťastne postrelil, na následky čoho 12. januára 1856 zomrel. Napriek krátkemu životu zanechal nesmierne dôležitý odkaz a položil základy modernej slovenskej identity a spisovného jazyka.

Kto boli štúrovci?

Štúrovci boli hlavný prúd slovenského národného hnutia v polovici 19. storočia, nazvaný podľa najvýznamnejšej osobnosti Ľudovíta Štúra. Formovali sa zo študentov evanjelického lýcea v Bratislave, ktorí sa združovali v Spoločnosti česko-slovanskej. Od roku 1834 stáli v rámci Spoločnosti verne po boku Štúra Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža, s ktorými v Hlbokom v roku 1843 uzákonili štúrovskú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia. Na legitimizovanie nového jazyka štúrovci navštívili 17. júla 1843 predstaviteľa generácie bernolákovcov Ján Hollého na jeho fare v Dobrej Vode. Táto udalosť sa do kolektívnej pamäti Slovákov zapísala ako púť k Jánovi Hollému so žiadosťou o požehnanie pre novú spisovnú slovenčinu, ktoré aj dostali (udalosť namaľoval Andrej Kováčik).

Štúrovci a post-štúrovci výrazne obohatili slovenskú literatúru o poéziu (Janko Kráľ, Ján Francisci, Andrej Sládkovič, Ján Botto, Samo Chalupka, Mikuláš Dohnány), prózu (Jozef Miloslav Hurban, Ján Kalinčiak), cestopisy i drámu (Jonáš Záborský, Ján Palárik). Podieľali sa aj na zbieraní ľudovej slovesnosti (Ján Francisci, Samuel Reuss, Pavol Dobšinský, Ján Rotarides).

Svoje filozoficko-právne idey transformovali do štátoprávnych dokumentov ako Nitrianske žiadosti, Liptovské žiadosti, Žiadosti slovenského národa a v rámci post-štúrovských aktivít do Memoranda národa slovenského.

V duchu moderných európskych politických ideí štúrovci odmietali systém svätej aliancie, feudalizmus, absolutizmus, privilégiá šľachty, maďarizáciu, požadovali suverenitu národa, zásadu ústavnosti a zastupiteľstva. V revolučnom roku 1848 spoločne sformulovali a vyhlásili Žiadosti slovenského národa – ako prvý kultúrno-politický akt Slovákov na celonárodnej úrovni, ktorý mal národné, demokratické a pokrokovo-liberálne, ako aj národno-hospodárske a tiež sociálne motívy.

Štúrovci stáli pri založení prvej Slovenskej národnej rady a organizovali Slovenské povstanie, na ktorom sa podľa Štefana Osuského zúčastnilo približne 30 tisíc mužov (15 tisíc vyzbrojených).

Štúrovské hnutie a Pešť

Pešť, ako hlavné mesto Uhorska, zohrávala v štúrovskom hnutí významnú úlohu, pretože práve tu sa diali mnohé dôležité udalosti a rozhodnutia spojené s jeho činnosťou. V prvej polovici 19. storočia bola Pešť významným kultúrnym a vzdelanostným centrom Uhorska. Nachádzala sa tu univerzita, kde študovali viacerí štúrovci, vrátane samotného Ľ. Štúra, ktorý tu získal široké vedomosti v oblasti filozofie, histórie a práva.

Pešť bola centrom uhorskej politiky. V roku 1847 bol Ľudovít Štúr zvolený za poslanca uhorského snemu za mesto Zvolen a práve v Pešti predniesol svoje významné prejavy na obranu slovenského národa. Štúr tu predložil aj návrh na zrušenie poddanstva a obhajoval práva nemaďarských národov v Uhorsku. Jeho prejavy boli vrcholom slovenského politického zápasu v 19. storočí. Pešť bola teda miestom, kde Štúr a jeho stúpenci mohli presadzovať slovenské národné požiadavky a bojovať za uznanie slovenčiny ako spisovného jazyka.

Okrem Štúra pôsobil v Pešti aj Janko Kráľ, ktorý tu študoval právo a dostal sa do kontaktu s revolučnými myšlienkami. Počas revolúcie 1848 bol v Pešti aj uväznený. V hlavnom meste študoval a neskôr pôsobil ako redaktor a publicista Viliam Pauliny-Tóth, ako aj Ján Francisci-Rimavský, ktorý sa aktívne zapájal do slovenského národného hnutia.

V Pešti v tom čase vychádzalo viacero novín a časopisov, kde mohli štúrovci publikovať svoje myšlienky. Slovenskje národňje noviny, ktoré Štúr založil v roku 1845 síce tlačili v Skalici, ale Pešť ako centrum tlače a vydavateľskej činnosti bola kľúčová pre ich šírenie. Nehodno zabúdať ani na to, že Pešť bola multikultúrnym mestom, kde sa stretávali rôzne národy. Štúrovci tak mohli nadväzovať kontakty s Chorvátmi a Srbmi, ktorí tiež bojovali za svoje práva v rámci Uhorska.

Keď potom v marci 1848 vypukla v Pešti revolúcia, štúrovci sa dostali do konfliktu s maďarskými revolucionármi, lebo tí odmietali národnostné požiadavky Slovákov. Po revolúcii pokračovali snahy o uznanie slovenského národa, ktoré vyvrcholili v Memorande národa slovenského (1861). Hoci bolo prednesené v Turčianskom Svätom Martine, v Pešti sa o ňom rokovalo na politickej úrovni.

Pešť teda bola pre štúrovcov viac než len mestom – bola miestom ich vzdelávania, politických zápasov, vydavateľskej činnosti a diplomatických kontaktov. Hoci jadro hnutia zostávalo na území dnešného Slovenska (najmä v Prešporku, Modre či Skalici), Pešť zohrávala úlohu kľúčového bojiska, kde sa rozhodovalo o budúcnosti slovenského jazyka a národných práv.

(Sprac. zp)

Foto: internet