Spomienka na 70. výročie výmeny obyvateľstva

Slovenská samospráva v Černi v spolupráci s Regionálnym strediskom Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku (ÚKSM) usporiadali poslednú júlovú nedeľu Spomienkové stretnutie venované 70. výročiu výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom.

Krstenie a slovenská kázeň na bohoslužbe

Na bohoslužbe v miestnom evanjelickom kostole Slovo Božie kázali v maďarčine miestny dekan István Szarka, v slovenčine farár z Nových Zámkov Štefan Kiss, ktorého korene z otcovej strany siahajú práve do Černe, z matkinej zase do Békešskej Čaby, pani Kerepecká bola prítomná aj na spomienkovej bohoslužbe a stretnutí. Pred kázňou slovenského farára však miestny duchovný mal milú povinnosť: práve túto nedeľu pokrstili malého Dávida. Duchovný Š. Kiss vo svojej kázni na základe príbehu Jakuba a Ezaua – jeho myšlienky do maďarčiny pretlmočil predseda miestneho slovenského zboru Zoltán Szabó – vyzdvihol, že v slovenskom liturgickom poriadku práve nedeľa stretnutia v Černi je na tému „Božie požehnanie zachraňuje“.

„Verím tomu, že to práve Pán Boh urobil, že sme sa práve v túto dnešnú nedeľu, v nedeľu o požehnaní stretli v tomto Božom chráme, aby sme si pripomenuli 70. výročie presídľovania. Odísť zo svojej krajiny do neznámeho sveta nebolo ľahké ani pre Abraháma, ani pre Jakuba, nebolo to ľahké pre tých, ktorí pred takmer 300 rokmi odišli z Horného Uhorska sem do Zadunajska, alebo na Dolnú zem. A nebolo to ľahké ani pre tých, ktorí sa pred 70 rokmi vracali domov. Čo mali títo ľudia? Mali nejakú istotu? Mali zabezpečené bývanie, mali zabezpečenú prácu, ako je to dnes, keď niekto ide pracovať do zahraničia? To najdôležitejšie čo mali, bola viera v Pána Boha a to, čo si najviac žiadali, bolo Božie požehnanie. S týmto požehnaním odchádzali, s týmto požehnaním žili a práve toto požehnanie spôsobilo, že sa im aj na tých miestach, kam prišli, darilo, že zvládli všetky prekážky a problémy, ktoré ich stretli a nebolo ich málo. Mohli sa vzmáhať nielen vo svojich rodinách, ale zakladali aj nové osady, či mestá a čo je dôležité, na každom mieste postavili Boží chrám, aby tam ukázali, že Božie požehnanie je pre nich naozaj dôležité...“ – zdôraznil duchovný zo Slovenska pred slávnostným zhromaždením v kostole, do ktorého jeho otec ako malý chlapec chodil pravidelne. Po kázni miestny dekan požiadal farára Kissa, aby povedal niekoľko slov aj o sebe a o svojej rodine. Štefan Kiss bol od detstva krátkozraký, mal jedenásť rokov, keď sa stal nevidiacim. Hlavnou oporou boli preňho rodina a hlboká viera v Boha. Napriek ťažkostiam dosiahol svoj cieľ, absolvoval Evanjelickú bohosloveckú fakultu UK, kde sa zoznámil aj so svojou manželkou, Silviou Závodskou, ktorej stará mama pochádza tiež zo zadunajskej Černe. Žijú v Nových Zámkoch, manželka je učiteľkou náboženstva, majú dve deti, dcérka Radoslava je kantorkou v ich cirkevnom zbore. Syn Rastislav rovnako ako on, mal 11 rokov, keď stratil zrak. Pán Boh neopustil ani mňa, dostal som všetko, po čom som túžil, mám rodinu, mám prácu a pevne verím, že takto to bude aj v prípade nášho syna – dodal novozámocký farár a zároveň odovzdal osobný pozdrav generálneho biskupa ECAV na Slovensku Miloša Klátika, ako aj jednu zo slávnostných sviec, ktoré ECAV dala vyhotoviť pri príležitosti 500. výročia reformácie a 31. októbra bude jedna z nich svietiť v každom evanjelickom kostole na Slovensku. Miestny dekan István Szarka sa za návštevu a kázeň poďakoval svojmu bratovi a sestre maďarským vínom a kyticou.

O výmene obyvateľstva

Na stretnutie zavítala vyše dvadsaťčlenná skupina z tých dedín a miest na Slovensku, do ktorých sa vo väčšom počte presídlili Čerňania, resp. Slováci z Bakonských vrchov (Bátorové Kosihy, Dvory nad Žitavou, Hurbanovo, Modrany, Nové Zámky). Sprevádzali ich aj deti a vnúčatá, ktoré boli zvedavé na rodnú dedinu svojich predkov. V mene nielen čerňanského slovenského zboru, ale aj Spolku bakonských Slovákov vedúci Úradu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Zoltán Szabó pozdravil okrem hostí zo Slovenska aj delegáciu z viacnárodnostného mesta v Békešskej župe, z Eleku, ktorého sa výmena obyvateľstva tiež dotkla (predovšetkým tamojších Nemcov). So slovenskou komunitou tohto mesta bakonskí Slováci majú už roky plodné priateľské kontakty. Zoltán Szabó v rámci historického prehľadu uviedol, že sa z Černe podľa Atlasu ľudovej kultúry Slovákov v Maďarsku zapísalo do zoznamu presídlených, resp. odišlo 780 osôb. Zároveň sa s prítomnými podelil aj o svoje osobné zážitky z detsva, keď ešte nie celkom chápal, prečo sa vždy zastavia cestou späť z dovolenky na Slovensku v Modranoch, prečo tam majú príbuzných, neskôr všetko pochopil a aj začal skúmať túto tematiku.

Názory na výmenu obyvateľstva, resp. jej vplyv na vzájomné pôsobenie rôznych kultúr účastníkom priblížila aj riaditeľka ÚKSM Katarína Király. Zdôraznila, že s pojmom reemigrácia sa nevie stotožniť, pretože napríklad čerňanskí Slováci pochádzali z územia dnešného západného Slovenska – napríklad z okolia Myjavy –, keď však odišli po druhej svetovej vojne do Československa, dostali sa do úplne iného kraja. Pritom výmena obyvateľstva je dlhodobý proces, pretože nejde iba o odchod Slovákov z Maďarska, ale aj o dlhú dobu, kým sa adoptovali v novom prostredí. Takýto podobný proces mohol prebiehať, keď prišli do bakonského regiónu v 18. storočí – prízvukovala K. Király. Na priateľskom posedení a pohostení vystúpili miestna Skupina zachovávania tradícií a žiačky, speváčky zo susedného Jášču so slovenskými a maďarskými ľudovými piesňami.

Korene v Bakoni

Po oficiálnom programe sme sa porozprávali s pani Etelou Olléovou, rod. Vargovou, ktorá odišla z Černe v roku 1948, keď mala desať rokov. „Mali sme veľkú rodinu, hlavne z maminej strany, ale chodíme do Černe už skôr iba na cintorín. My sme sa za môjho detstva neučili v škole po slovensky, ani v kostole neboli slovenské bohoslužby. Prišiel po nás nákladiak, dostali sme sa do dediny Dvorany, do slovenského prostredia. Ako malá dievka rýchlo som si zvykla, aj kamarátov som si našla. Neskôr som sa vydala, manžel už pred dvadsiatimi rokmi zomrel. Mám dcéru, syna, vnukov, ale už aj pravnukov. Aj so susedmi sme sa mali dobre, nikdy sme nemali problémy...“ Teta Etela ďalej porozprávala, že ešte stojí jej rodný dom a po programe sa naň, samozrejme, pôjdu pozrieť spolu s rodinou a tiež navštívia mladších príbuzných z rodiny Čechovcov a Kaviczkých.

Nekaždodenný osud mala aj pani Alžbeta Botošová, rodená Lukáčová, ktorej rodičia sa nepresídlili z Černe, ale z neďalekej Ešky v máji roku 1948 posledným transportom. Ona sa narodila v septembri v tom istom roku už na Slovensku. Rodičia jej neskôr porozprávali, že domy, do ktorých sa mali nasťahovať ešte neboli prázdne, boli tam aj konflikty, nazývali ich príšelcami. K Černi ju viaže priateľstvo k rodine Szabovcov. Vzniklo ešte zhruba pred tridsiatimi rokmi s nebohým Jánom Szabom (otec Z. Szaba), ktorý bol motorom slovenského diania v bakonskom regióne. Zaujímavé je, že mama pani Botošovej pochádzala z Várpaloty, nevedela po slovensky, ale v roku 1955 sama išla do Prahy vybaviť si cestovný pas, aby mohla navštíviť svojich súrodencov v Maďarsku. „V Hurbanove žije 26 rodín z Ešky, práve voľaktorý večer som to zrátala, sú medzi nami aj baptisti, aj evanjelici a držíme sa spolu, väčšinou sa aj manželstvá uzavreli medzi tými, ktorí pochádzali z jednej lokality. V detstve som nechodila často do Maďarska, bola som v roku 1956 a 1961. Keď som však už bola dospelá a vydatá, začali sme chodiť častejšie, mám strýka vo Várpalote, aj k nemu, ale aj do Ešky a tiež sem do Černe. Pred tromi rokmi, keď sme navštívili rodnú dedinu mojich rodičov vyliezla som aj s barlami k známej rotunde v Eške...“

Cs. Lampert

Foto: CsL