Piata nedeľa Veľkého pôstu je Smrtná (lat. Judica), Škaredá alebo Čierna. Do kostola sa išlo v čiernom oblečení, keďže sa začalo Kristovo utrpenie.

Čiernou plachtou zakryli všetky kríže v domácnosti aj v kostole na znamenie smútku. Jarný cyklus roka sa začal vynášaním smrti (Smrtná nedeľa), zimy, všetkého zla a moru v podobe Moreny (Marej, Marmuriena) či Kyselice (Kiseľ). Starí Slovania sledovali prírodu, zmeny počasia a keďže si nevedeli vysvetliť isté zákonitosti, stvorili si Bohov a vytvorili si rôzne slávnosti a obradné rituály. Jedným z nich bolo aj vynášanie Moreny, bohyne zimy a smrti. Vraj, keď bohyňa Morena – jedna z troch sestier boha Perúna, boha búrky a úrody – odchádza na sever po dni jarnej rovnodennosti, prichádza prebudenie prírody. Na počesť odprevádzania Moreny na sever sa pálila bábka. V iných regiónoch bábku volali Kyselicou, keďže v pôstnom období ľudia konzumovali kyslú obilninovú polievku. Tento zvyk však vôbec nesúvisí s Veľkou nocou. Má pohanský pôvod a vychádza z predkresťanského vzťahu k prírode a z magických obradov privolávania jari, životodarného slnka a dažďa. Cirkev odsudzovala tento zvyk pre jeho pohanské črty a preto ho predstavitelia arcidiecézy neustále prenasledovali a vyhýbali sa tomu, aby sa začlenila do duchovného života farnosti.

Podstatou jarnej obchôdzky bolo chodenie po dedine za spevu obradných piesní Tavo, kiseľ, tavo, na čuvárske právo... Morena, Morena, za kohos´ umrela? Za pána richtára, aj za jeho sina.... Morenu pôvodne nosili ženy. Keď ľudia prestali veriť magickej sile tohto zvyku, tradovania sa ujali dievky, neskôr deti. Boli miesta, kde sa zvyku vynášania zimy zúčastnili aj chlapci, ale prinášanie leta bola čisto dievčenskou záležitosťou. Táto dievčenská aktivita nadväzovala na úlohu panny, podobne ako čistenie studienok, čo sa v pohanských magických obradoch spájalo s prírodnými živlami, predovšetkým s čistou, tečúcou vodou.

Na nosenie Moreny sa dievčatá schádzali v nedeľu po bohoslužbách v niektorom dvore, kde sa bábka ľudskej veľkosti vyrobila z dvoch prekrížených palíc, omotala sa slamou a obliekla spočiatku do starých šiat, neskôr do čisto bieleho alebo sviatočného kroja. Jednotlivé časti kroja si pýtali od dievčat, resp. neviest. Ľudia z dediny radi požičiavali kroj, lebo verili, že im to prinesie zdravie a bohatú úrodu cez rok. Kto nedal nič, toho „vyspievali“, keď prešiel sprievod pred jeho domom: A tá Brožova ňevesta na Kiseľ nám ňedá, ... ľebo šati ňemá...

Dievčatá Morénu na kraji dediny ukameňovali, lebo aj do Ježiša hádzali kamene pred tým, ako ho ukrižovali. Potom bábku vyzliekli, rozobrali, spálili alebo hodili do vody: Kiselica kiselá, vodička svatá, odňes od našej ďeďini šecké rani... abi šeci luďá boli zdraví. Podľa viery bábku vynášali do chotára preto, aby v siatinách nerástla burina a aby ich nepoškodil ľadovec.

Spiatočná cesta do dediny bola odlišná. Buď bežali späť s krikom, alebo na znak zrodu nového života niesli zelené ratolesti – letečko, máj – ozdobené stuhami ako symbol začínajúcej jari. Išli z domu do domu a tancovali pôstne koleso za spevu: Smrtná ňeďeľa, ďesi klúče poďela?... alebo Ďuro, stávaj, kľúče dávaj a poľe otváraj! Vracali požičané časti odevov, gazdinej odovzdali vetvičku, ktorú si ona odložila a nechala cez ňu prejsť malé húsatká a kuriatka, aby boli po celý rok zdravé. Všade dostali vajíčka alebo peniaze. Ďalším variantom návratu bolo, keď po spálení Moreny obliekli do jej bielych šiat jedno dievčatko, ktoré išlo späť do dediny na čele sprievodu ako panna jari.

V jednotlivých krajoch vynášanie Moreny sa konalo v odlišnom termíne, buď na Smrtnú alebo na Kvetnú nedeľu. Niekde sa zima vynášala v Smrtnú nedeľu a nové leto priniesli až o týždeň neskôr, v Kvetnú nedeľu. Tento deň bol viac uvoľnený od prísnych predpisov pôstneho predveľkonočného obdobia. Tieto obyčaje tvorili súčasť stretávania pre mládež, spoločného spievania a jarných hier v prírode. Dievčatá spievali Prepletám pančuške... alebo Tkáme vrecia, tkáme... a hrali sa na mosty. Mládenci zhotovili pre vlastnú zábavu kolotoč, tzv. čertovo koleso. Robilo sa to tak, že jedno koleso na vozovej osi zakopali a na druhé pripevnili dve žrde. Na oba konce upevnili brce, usadili sa na to mládenci a ostatní ich dookola točili.

Tam, kde sa chodievalo so zelenou vetvou, oveľa skôr zaniklo vynášanie slamenej bábky na Kvetnú nedeľu. V evanjelických dedinách v polovici 20. storočia sa obchôdzka realizovala už bez rekvizít a slúžila na „vajkovanie“, čiže na zbieranie vajec, z ktorých dievky pripravili veľkonočné kraslice.

Literatúra:

ASZÓDI, Csaba András - KIRÁLY, Katarína: Nagyanyáink konyhájából - Takto varila starká. - Ecser : Slovenské osvetové centrum, 2008

Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. SAV, 1995

KIRÁLY, Katarína: Dedičstvo Baňačky – Rudabányácska öröksége. Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku, 2013

KRUPA, Ondrej: Kalendárne obyčaje III. Predjarie – Jar – Leto – Dni v týždni. Békéscsaba, 1998

LAMI, Štefan: Výročné zvyky a ľudové hry. Tankönyvkiadó, 1984

NÁDASKÁ, Katarína: Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch. Fortuna Libri, 2012

STOLIČNÁ-MIKOLAJOVÁ, Rastislava: Slovenský rok. Receptár na dni sviatočné, všedné i pôstne. Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2012.

Kata Király

Foto: Eva Fábiánová