Medzinárodný festival slovenského folklóru v Rožnove pod Radhoštěm

Počas prvého augustového víkendu sa na východnej Morave, v mestečku Rožnov pod Radhoštěm, v priestoroch Valašského múzea v prírode konal jubilejný, už XX. ročník Medzinárodného festivalu slovenského folklóru. Mimochodom, počas týchto horúcich dní sa tu konal aj XVIII. ročník majstrovstiev Valašského kráľovstva v mútení masla, ale o tom niekedy inokedy, lebo v tomto zápolení sme nemali svojho zástupcu. Zato na medzinárodnom festivale sme mali svojich. Slovákov v Maďarsku zastupoval Červený mramor z Tardoša. Tanečníci jedného z našich najstarších folklórnych súborov vystupovali na viacerých javiskách festivalu a aj v nebývalých horúčavách to zvládli vynikajúco. Na ostatnej porade vedúcich súborov na záver podujatia hlavný organizátor renomovaného festivalu Vlastimil Fabišík údajne povedal, že Tardošania boli zlatým klincom programu. Musela to byť pravda, lebo súbor dostal pozvanie na ďalší medzinárodný festival s budúcoročným termínom, do Zlína.

Náročný program festivalu

Jánošíkov dukát trval od piatku, 3. augusta popoludní do nedele 5. augusta popoludní. Napriek pomerne krátkej dobe bolo toľko programov, vystupujúcich a dejísk, že oficiálny program bol rozpísaný na piatich stranách. Popri slovenských súboroch z Čiech a Moravy vystupovali interpreti slovenského folklóru z Maďarska (Červený mramor, Tardoš), z Poľska (FS Dolina, Krempachy) a zo Srbska (KUS Petrovská družina, Báčsky Petrovec). Súbory a ich muziky robili dobrú náladu tu v meste na Masarykovom námestí, tam v sprievode celým Rožnovom, alebo vystupovali na niektorom z javísk areálu Valašského múzea. Ako povedala pre naše periodikum umelecká vedúca Červeného mramoru Ibolya Nagyová, panovala dokonalá festivalová nálada. – Počítali sme s tým, že to bude náročné a únavné, ale nikto z členov súboru nereptal. V piatok, keď sme pricestovali, mohli sme sa rozhliadnuť, stretnúť staronových, aj úplne nových známych. S mnohými sme sa poznali napríklad z festivalu v Detve. Bolo nás 33 spolu so sprievodcami a šoférom autobusu. Hoci vystupovali predovšetkým dospelí, boli s nami aj tri „ešte deti“, Bendegúz, Renáta a Žofia, ktorí vystupujú aj s detskou zložkou, aj s dospelými tanečníkmi. Veľmi teplo bolo, čo nebola novina, veď aj z domu sme odchádzali v historických horúčavách.

– Ako sa dokáže v extrémnych teplotách udržať tanečník ľudového tanca svieži a nepokrčený?

– Cestovali sme veľkým autobusom, preto sme mali dosť miesta nielen na pohodlné cestovanie, ale aj na zavesenie krojov. Každý si zobral už z domu pripravené oblečenie, nepotrebovali sme začať žehlením. Berieme si však aj žehličku a žehliacu dosku. Okrem toho máme náhradné košele a blúzy. Predsa nám to dalo zabrať, lebo decká sa už ráno poobliekali a až večer sa vyzliekali z kroja. Pričom počas dňa mali tri-štyri vystúpenia. Neboli dlhé, tridsať minútové, ale bolo skutočne dosť teplo na to, aby bol deň ťažký. Napokon, o tom je festival. Aj to si treba nacvičiť. Koniec koncov, môžeme povedať, že každý sa dobre cítil. Určite každý s radosťou vyjde v ústrety každej podobnej príležitosti. Mali sme na mieste svojho sprievodcu, ktorý nám pomáhal vyriešiť všetky otázky či problémy.

– Obyčajne tancuje súbor na muziku ľudovej hudby Kincső. Tentoraz ste však mali so sebou úplne neznámu formáciu.

– Asi mesiac pred festivalom sme sa dozvedeli, že naša primáška Ildikó Bottyánová má zdravotný problém, pre ktorý nebude môcť s nami odcestovať do zahraničia. Pomohla nám preto zverbovať novú muziku. Veľkú zásluhu na tom mal Peter Anka, že na nás natrafil nový primáš Albert Nagy a hudba v zostave husle-kontra-basa bola na svete. Dobre hrali aj nám do tanca, hoci sme spolu neskúšali. Hrali, akoby boli zohratí, aj v tej časti programu, keď vystupovali len hudobníci jednotlivých tanečných a folklórnych súborov a môžem povedať, že zožali obrovský úspech.

– S akým programom ste sa predstavili na Jánošíkovom dukáte?

– Vždy vystupujeme so slovenským programom. Máme ho radi. Ukázali sme tance Peštianskej župy. Tancujeme, ak je to potrebné, aj maďarské tance, napríklad zo Sárközu, i z Dolnej zeme, z okolia Čongrádu. Hudobné znenie týchto tancov je iné ako slovenských. Tie slovenské z Dolnej zeme však neovládame. Ukázali sme to, čo vieme. Hlavné je, že sme sa páčili. Preto nás pozvali na festival do Zlína na budúci rok. Prijali sme pozvanie, akoby aj nie. Inak, takéto cesty robia dobre celému súboru. Podobné akcie stmelia kolektív.

– Festival bol skutočne na vysokej úrovni, ani by som nedokázala vyrátať, čo všetko sa na ňom dialo – povedala dlhoročná „sprievodkyňa“ TS Červený mramor po festivaloch a zahraničných vystúpeniach Anna Crnečká. – A predsa to bolo stretnutie akoby rodinného charakteru. Veľmi sa mi na Jánošíkovom dukáte páčilo, super bolo celý čas, podľa mňa je výborný i súbor z Brna Púčik – dodala.

V hľadisku tlieskali aj diváci zo Segedína, ku ktorým sa pridali predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbeta Hollerová Račková a reprezentant slovenskej národnosti v maďarskom zákonodarnom zbore Anton Paulik.

Mali by sme tiež vedieť, že Valašské múzeum v prírode je jedno z najstarších svojho druhu v strednej Európe. Pôvodne vzniklo Drevené mestečko, ktoré je najstarším areálom a bolo otvorené v roku 1925. Prezentuje spôsob života v malom meste v období od polovice devätnásteho až po prvú štvrtinu dvadsiateho storočia.

Erika Trenková

Foto: Laura Benčiková