Strání je obec pod Bielymi Karpatmi, tesne na hraniciach Českej republiky a Slovenska. V nadmorskej výške 971 metrov sa nad ňou týči najvyšší vrch pohoria, Veľká Javorina. Obec má 3600 obyvateľov, ak tam práve nemajú nejaké veľké podujatie.

Vtedy dedina hostí niekoľkonásobne viac ľudí, je totiž známa svojím festivalom fašiangových tradícií Fašank. Tohto roku medzi 1.-5. marcom ho usporiadali po 32. raz. Je to vychýrený festival, najväčší svojho druhu v Strednej Európe. Prebieha vždy na prelome februára a marca už od roku 1987. Začína vždy v piatok a trvá päť dní pred popolcovou alebo škaredou stredou. Tradične končí fašiangovou obchôdzkou, pri ktorej tancujú „fašančáre“ všetkých vekových kategórií mečový tanec Pod šable. V prvý festivalový večer sa predstavili žiaci Základnej školy v Strání. V sobotu dostali priestor remeslá a jarmok i folklórne vystúpenia festivalových hostí. Prvý víkendový deň ukončili Zrkadlom fašiangov. V nedeľu okrem detského programu si na svoje prišli milovníci lahodnej pálenky, veď v Slováckom centre sa koštovala slivovica. V utorok sa naskytla príležitosť na zábavu s pochovaním basy.

Prezident festivalu a predseda programovej rady Pavel Popelka na tohtoročný fašiangový festival v Strání pozval aj hostí z Maďarska, Spolok pestovania slovenských tradícií z Čemera – Furmičku. Stalo sa tak najmä preto, lebo tento súbor má dobré meno nielen pre autentické oblečenie s veľkým počtom spodničiek žien, ale aj preto, lebo fundovane spracovali čemerské miestne tradície posledného dňa pred popolcovou stredou, tzv. masopustného utorka, keď vrcholila zábava, kedysi oveľa neviazanejšia než v súčasnosti, po ktorej kresťania dodržiavajú 40 dňový pôst. Choreografie vytvorili na základe miestnych spomienok, ktoré sa zachovali usilovným zbieraním informácií v národopisnom múzeu i v literatúre, ktorú zostavil etnograf Ondrej Krupa. Tanečníci pod vedením vedúcej súboru a predsedníčky Slovenskej národnostnej samosprávy Alžbety Szabovej sa predstavili najprv v „hostinci“, ktorý sa podobal skôr na priestranný kultúrny dom. Potom mali za úlohu „robiť“ fašiangovú náladu. Furmičke sa to podarilo tak dokonale, že ich nechceli pustiť zo scény. Podobné ovácie zažili Čemerčania na hlavnom námestí, keď sa ukázali s masopustnými zvykmi z Čemera. Vtedy sa muži prezliekli za ženy, ženy za mužov, pomazaní boli múkou a sadzami, od notára dostali povolenie, aby sa v dedine začala zábava, a aj sa tak stalo, s košmi, ošatkami sprevádzaní muzikou chodili z domu do domu a pýtali si klobásky, slaninu, vajcia, víno i peniaze. Kde dostali, tam vykrútili gazdinú, kde nie, tam sa cez povalu vlámali do komory a jedlo si ukradli. Veď aj na to mali dovolenie od notára. Z vyzbieraných peňazí zaplatili muziku na večernú tancovačku a z poživne dali uvariť bohatú večeru v hostinci u Kalmára. Potom už len tancovali až do rána bieleho.

Na večernom galaprograme festivalu sa na žiadosť organizátorov Furmičkári predstavili aj pokladmi ďalších folklórnych regiónov, ktoré vo svojom repertoári spracovali. Okrem čemerských a raslavických tancov predviedli parchoviansky čardáš, ba aj zaklopkali vo vyšívaných papučkách tanec z Kalocse a ukázali, ako sa zabávali na maďarských tancovačkách v Medzibodroží i okolí Satu Mare. Úspech Furmičky sa dal merať silou potlesku, ale aj množstvom pozvaní na rôzne folklórne stretnutia, festivaly i všakovaké podujatia, ktoré dostávali zaradom po svojich vystúpeniach. Domov sa členovia Furmičky vrátili fyzicky síce unavení, zato však plní radosti a nadšenia z úspechu, odmeny za neraz ťažkú drinu a odriekanie, za množstvo skúšok, starostlivosti o dedičstvo predkov a koordináciu lásky k folklóru a školy, či zamestnania. Všetci sa zhodli na tom, že pre potlesk a pozvania na domáce i medzinárodné javiská sa oplatí venovať čas a energiu skúškam. Vedia, že Turíce strávia opäť v zahraničí.

ASZ/Kru

Foto: József Hartman