Učiteľ a básnik Juraj Marik, spoluautor antológie Výhonky sa narodil roku 1933 v Békešskej Čabe, pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny. Jeho otec bol záhradníkom a hospodáril na jednom prímestskom sálaši. J. Marik sa chcel stať strojárom, ale otec – na odporúčanie Jurajovho učiteľa – sa rozhodol, že z neho bude pedagóg.

Po maturite sa prihlásil preto na Vysokú školu pedagogickú v Budapešti, kde roku 1955 získal učiteľský diplom. Po absolvovaní vysokej školy sa vrátil do Békéšskej Čaby, kde 12 rokov učil slovenský jazyk a výtvarnú výchovu. Viac rokov vyučoval slovenčinu a zastával rôzne funkcie. Dlhé roky bol župným inšpektorom slovenského jazyka a literatúry v Békešskej župe, neskôr sa stal celoštátnym inšpektorom slovenského jazyka, bol vedúcim našich slovenčinárov na kurzoch poriadaných na Slovensku.

Od roku 1972 pôsobil ako riaditeľ v maďarskej škole č. 5 v Jamine. „V tejto škole sa nikdy predtým neučilo slovenský jazyk toľko žiakov, ako za mojich čias. Mohol som si dovoliť prehlásiť, že po slovensky sa môže učiť len žiak so slušným chovaním a dobrým prospechom. Deti sa priam pretekali, aby mohli chodiť na hodiny slovenčiny a pekne sa naučili čítať, písať a hovoriť,” zaspomínal pre náš týždenník v roku 1998.

Publikovať začal roku 1976. Svoje básne a poviedky uverejňoval v Ľudových novinách a v Našom kalendári. Patril medzi autorov prvej zbierky povojnových slovenských básnikov v Maďarsku.

„Nikdy som necítil inšpiráciu písať básne, ale v dobe, keď sa vytváral náš literárny život, som pokladal za svoju povinnosť prispieť svojou troškou do mlyna, veď aj ja mám čo povedať o národnostnom bytí a spoločenských problémoch. Písanie básní mi však nešlo ako na bežiacom páse. Bola to pre mňa tvrdá robota. Odmlčal som sa len pre verejnosť. Aj teraz píšem básne, len si nemyslím, že by sa mali uverejniť. Napísal som báseň už aj v sedle traktora, ale sú to verše len pre mňa, a nie pre iných,“ priznal sa v spomínanom rozhovore.

V jeho poézii sa zračilo hlboké vnímanie nášho národnostného bytia, ale aj citový svet mladého muža. Sotva sme si stihli obľúbiť verše, svedčiace o jeho nadaní, keď sa odmlčal. Nestratil sa nám však z očí.

Poslednou zastávkou v jeho učiteľskej dráhe bola Slovenská škola v Slovenskom Komlóši, kde popri učení vykonával poľnohospodárske služby. Po odchode do dôchodku sa stal poľnohospodárskym podnikateľom. Zameral sa na predaj poľnohospodárskych strojov a náradia.

Zomrel 19. februára 2019 vo veku 85 rokov.