Neďaleko Miškovca, metropoly severovýchodného Maďarska, leží malebná dedina ukrytá v náručí Bukového pohoria. S nadmorskou výškou 600 metrov je druhou najvyššie položenou obcou v Maďarsku, a na tento fakt sú obyvatelia Novej Huty (Bükkszentkereszt) aj veľmi pyšní.

Maďarský názov obce „svätý kríž“ (szentkereszt) reflektuje na stredovekú mníšsku kolóniu na území terajšej dediny, kým pôvodný, starý slovenský názov Nová Huta naráža na jej industriálny charakter. Koncom 18. storočia tam Ján Simonides založil sklársku hutu, v ktorej pracovali českí, slovenskí a rusínski sklári, hovorili miešanou „slovančinou“ a vyrábali okenné sklo a duté sklené výrobky. Posledná huta vyhasla pred viac ako 100 rokmi, obyvatelia troch hút (Starej, Novej a Répášskej) sa zaoberajú pálením vápna a uhlia, lesníctvom a, samozrejme, najviac príjmov majú z turizmu.

Ostrov mieru

„V dedine v súčasnosti žije cez 1100 stálych obyvateľov, z toho skoro tretina sa hlásila k slovenskej národnosti, do jasieľ chodí 9 detičiek, v škôlke ich je 34 a základnú školu navštevuje 89 detí z Novej Huty, spolu s dochádzajúcimi z Répášskej Huty ich je viac ako 100,“ prezradil nám štatistické údaje starosta obce Konrád Solymosi. Mladý a energický bývalý telocvikár aktívne spolupracuje s občianskymi organizáciami, športovými klubmi a miestnou slovenskou samosprávou. Samozrejme aj so sesterskými obcami na Slovensku, s Drnavou pri Rožňave, kam sa po druhej svetovej vojne počas repatriácie presťahovalo mnoho rodín, malým mestom Hnúšťa pri Rimavskej Sobote, a vďaka projektom Via Carpatia a Interreg aj s Košicami, s ktorými úzko spolupracujú na oficiálnych projektoch aj na báze priateľských kontaktov. V dedine je však čo robiť aj popri cezhraničnej spolupráci. „Zachovanie tradícií je dôležité, ale mladú generáciu a prisťahovalcov nie vždy lákajú tradičné aktivity, preto sa zameriavame na šport a turistiku. Naše končiny sú ako stvorené na lyžovanie a horskú cyklistiku. Získali sme financie a podarilo sa nám vybudovať pumptrackovú dráhu, ktorá je vhodná aj na organizovanie regionálnych pretekov,” popýšil sa starosta. „Ešte si pamätám, že pred pár rokmi sa dedinské akcie konali s konskými povozmi, veď kone patrili ku každodennému životu, ale dnes nikto nechová kone, tým pádom sme jednu z našich zimných turistických atrakcií – preteky saní ťahaných koňmi – museli zrušiť. Nehovoriac o skutočnosti, že lyžiarsky vlek sme naposledy pustili v roku 2021. Síce každý rok napadne sneh, ale iba na ukážku, nie také množstvo, ktoré by bolo vhodné na športovanie. Bylinkové dni, vďaka nebohému ujovi Ďurovi organizujeme každoročne v auguste, a Hubové dni zase v októbri. Tieto atrakcie prilákajú do dediny až 8000 návštevníkov. Najviac príjmov máme z turistického poplatku za osobu na noc, ktorý síce od pandémie klesol na polovicu, ale mládežnícky tábor fičí na plný plyn. V obci fungoval aj tanečný súbor, ktorý zanikol pred dvadsiatimi rokmi, ale momentálne je nádej, že od septembra sa v škole v rámci vyučovania pozbiera toľko nadaných nadšencov, že sa oplatí poobede skúšať. Pri kostole a v škole funguje aj skautské hnutie, teda v dedine je naozaj čulý život. Žiaľ, napriek tomu všetkému mladí odchádzajú z dediny. Mojou úlohou je, aby sme tento trend zastavili,“ dodal na záver starosta Konrád Solymosi.

Slovenské korene, korenie života

Slovenské korene v obci a na okolí sú síce veľmi silné, veď prvými usadlíkmi boli výhradne Slováci (a ostatní Slovania), ale ich komunita sa postupne asimilovala a pomaďarčila. Na prelome 19. a 20. storočia, na príkaz vtedajšieho farára pôvodné slovenské mená pomaďarčili a po druhej svetovej vojne počas repatriácie značná časť obyvateľstva bola presídlená do Československa. Tretím, klasickým dôvodom oslabenia slovenskej identity v mnohých oblastiach Maďarska je odchod mladých do veľkomiest, za prácou, do škôl, či za rodinou. Kvôli nepriaznivým pracovným podmienkam v starých hutníckych dedinách je presídľovací faktor silnejší, ako v pripeštianskom regióne. Napriek týmto okolnostiam funguje samosprávne zastúpenie Slovákov v Novej Hute už 30 rokov, od prvých národnostných volieb v roku 1994. Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Novej Hute Alžbeta Telekesová hovorila o práci slovenského voleného zboru, o spolupráci Klubu zachovávania slovenských tradícií, o medzinárodných a maďarských projektoch, o podpore školy a škôlky, teda o rozmanitých a pestrých akciách v dedine, na okolí, v regióne aj za hranicami. Najväčšou každoročnou akciou miestnej slovenskej samosprávy je Slovenský národnostný deň v poslednú májovú sobotu pred Dňom detí. A teraz budú hostiteľmi našich najväčších slávností – Dňa kultúrneho dedičstva Slovákov v Maďarsku. Bývalá učiteľka materskej školy A. Telekesová nám ukázala Spoločenský dom, materskú školu, základnú školu, kostol, prírodné javisko - teda dejiská podujatí najväčších osláv našej Slovače. A na záver porozprávala milú príhodu z čias, keď ešte pracovala ako učiteľka v materskej škole, a na začiatku roka rozdala novým rodičom formulár, že súhlasia s vyučovaním slovenčiny v triede. Nový zastupujúci „čistokrvný“ maďarský lekár preškrtol na formulári výraz „súhlasím“, a Žóka Telekesová už bola v rozpakoch, ako vyriešiť vzniknutý problém v triede, kde sú každodenné zamestnania v slovenčine. Nato pán doktor s úsmevom na tvári dodal: „Nie, nesúhlasím, ale trvám na tom, aby sa moje dieťa naučilo po slovensky!“ Teda, našťastie aj také prípady existujú.

Bylinková záhrada v raji

Záverom som ešte poprosila Žóku, aby ma odprevadila do bylinkovej záhrady, veď bola by škoda vynechať túto atrakciu. Po ceste mi porozprávala, ako chodila ako malé dieťa skoro ráno so starou mamou do lesa zbierať maliny, jahody, bylinky a huby, ako sa naučila na čo je ktorá bylinka dobrá a spoznala, akú hodnotu v prírode ale aj v civilizácii má každá drobnosť. Túto mentalitu a uhol pohľadu mal aj slávny bylinkár, zakladateľ bylinkovej záhrady Juraj Szabó (Ďuri báči), a tým umiestnil Novú Hutu na bylinkársku mapu Európy.

Ak budete mať cestu okolo, zastavte sa tam aspoň na noc, na dve, lebo Nová Huta nie je iba obyčajnou horskou dedinou, je živým múzeom, ktoré čaká svojich návštevníkov.

Ivett Körtvélyesi

Foto: autorka