Duchovný a etnograf Ladislav Linder sa narodil 17. septembra 1893 v Békešskej Čabe. Jeho predkovia boli banskými pracovníkmi nemeckého pôvodu. V 17. storočí utiekli pred náboženským útlakom na územie dnešného Slovenska. Prastarý otec L. Lindera bol spočiatku baníkom, neskôr pracoval na miestnej farnosti. Starý otec bol už farárom v Turčianskom Sebedíne. Otec Karol Linder slúžil niekoľko desaťročí ako evanjelický kňaz vo Viniciach, v Békešskej Čabe.

Ladislav Linder absolvoval základnú a strednú školu v Békešskej Čabe. Roku 1912 sa zapísal na Evanjelickú akadémiu teológie do Prešporku (Bratislavy), kde strávil 3 roky. Odtiaľ sa dostal do Prešova. Roku 1916 bol vysvätený za farára. Do júla 1917 pracoval ako pomocný farár v Starej Turej. Túto obec na západnom Slovensku si zvolil preto, aby si osvojil slovenčinu. Od 1. augusta 1917 pôsobil ako pomocný farár popri svojom otcovi a o tri roky bol zamestnaný už ako farár. V roku 1925, po otcovej smrti, sa sám staral o celý cirkevný zbor v Békešskej Čabe, ktorý mal v tom čase okolo 9 tisíc veriacich. S radosťou sa zaoberal s mládežou. Usporadúval ochotnícke divadelné predstavenia a aj sám písal krátke hry s biblickou tematikou.

Po druhej svetovej vojne následkom proticirkevnej a protináboženskej politiky štátu Linderova rozsiahla duchovná práca bola obmedzená, preto považoval za dôležité pravidelne navštevovať veriacich a konať domáce bohoslužby.

Koncom 20. rokov XX. storočia sa začal zaujímať o dobové predmety typické pre život roľníkov, ktoré si všimol pri svojich pravidelných návštevách sedliackych domov. Založil cennú národopisnú zbierku. V rokoch 1931 a 1933 s veľkým úspechom usporiadal v čabianskom múzeu etnografickú výstavu, na ktorej predstavil kroje dolnozemských Slovákov, ako aj komlóšsky, berínsky a čabiansky nábytok. V októbri 1934 ho zvolili do múzejného výboru a poverili spravovaním národopisnej zbierky. Túto prácu vykonával do roku 1949. Linder ako etnograf predbehol svoju dobu. Už v tom čase považoval za veľmi dôležité vyhľadať predmety, zaznamenať všetky údaje o nich a usporadúvať z nich výstavy. Podľa jeho vedenia zápisov o jednotlivých exponátoch pracujú muzeológovia dodnes. Bol zakladateľom moderného zbierania národopisných pamiatok. Jeho presvedčenie, že treba zachovať relikvie zanikajúceho spôsobu života, v 30. rokoch priviedlo k vytvoreniu skanzenu. L. Linder v druhej svetovej vojne zachránil národopisnú zbierku múzea tak, že zabalené predmety napriek príkazu neposlal do Zadunajska, ale ich ukryl vo svojom dome.

Bol školeným organistom a výnimočným hymnológom. Usilovne pátral po originálnych melódiách náboženských piesní. Prepracoval maďarský evanjelický spevník Čabanov, ktorý zostavil Ľudovít Haan. Roku 1939 zostavil spevník z pôvodných a čabianskych nápevov Tranoscia pre ľudové školy s nadpisom Nápevy Tranosciusa pôvodné a čabianske pre ľudové školy. Učebnicu vydalo Evanjelické cirkevné kníhkupectvo. Žiaľ, v dôsledku historických udalostí sa tento spevník nikdy nedostal do rúk čabianskych detí, dodnes leží v evanjelickej farnosti v Békešskej Čabe. Avšak dodnes z neho spievajú niektoré piesne na evanjelických bohoslužbách a slovenská samospráva knihu používa v tábore Tranoscius (tento rok síce nebude, ale o rok znovu privíta čabianske deti).

Ladislav Linder vytvoril v evanjelickej základnej škole vo Viniciach prednáškovú sieň, v ktorej viedol spevácky zbor. Z jeho záznamov vieme, že Zoltán Kodály viackrát navštívil Békešskú Čabu, kde mal dobrého priateľa, lekárnika Ernőa Südyho. Cestou do Sedmohradska sa často uňho ubytovával. Südy údajne Kodálya poprosili, aby skomponoval skladbu pre Linderov zbor. S cieľom spoznať stavbu a schopnosti tohto speváckeho zboru roku 1934 pricestoval Kodály do Békešskej Čaby. Aj vtedy sa ubytoval u Südyho, kde mu Linder ukázal svoju zbierku nápevov. Kodály ju tri hodiny skúmal. Túto udalosť vyfotografoval Ernő Südy. Snímka je dodnes v archíve čabianskej evanjelickej cirkvi.

Linder bol redaktorom čabianskych cirkevných novín Evangélikusok Lapja a Evanjelický hlásnik, v ktorých uverejnil aj niekoľko svojich článkov. Niektoré jeho príspevky možno nájsť aj v Čabianskom kalendári a iných miestnych periodikách.

V roku 1960 odišiel do dôchodku. Presťahoval sa do Budapešti, kde žil až do svojej smrti. Zomrel 13. mája 1980. Pochovaný je vedľa svojej manželky v Pätikostolí.