Többnyelvűség Magyarországon, Szociolingvisztikai vizsgálatok nemzetiségekről | Redaktorky: Anna Borbélyová a Csilla Barthaová | Autori zborníka: Csilla Barthaová, Anna Borbélyová, Mária Erbová, Anna Orsósová, Dorottya Tücsöková, Tünde Tusková, Alžbeta Uhrinová | HUN–REN Nyelvtudományi Kutatóközpont (Jazykovedné výskumné centrum HUN-REN), Budapešť 2024, s. 419

Zborník Viacjazyčnosť v Maďarsku je súhrnom sociolingvistických výskumov medzi piatimi národnosťami žijúcimi v Maďarsku. Vyšiel v maďarskom jazyku, resumé v jazyku danej národnosti, v niektorých prípadoch v anglickom jazyku, dotazníky v prílohe sú v jazykoch skúmaných národností.

Projekt NKFP (Národného programu pre výskum a vývoj) vznikol v spolupráci Katedry súčasného maďarského jazyka univerzity ELTE v Budapešti a Oddelenia živého jazyka Jazykovedného ústavu Maďarskej akadémie vied. Myšlienka spoločného sociolingvistického výskumu národností sa zrodila v roku 2001. Prvým krokom bolo vypracovanie rovnakého teoretického a metodologického základu pre porovnávací sociolingvistický výskum šiestich národnostných spoločenstiev v Maďarsku.

V prvej kapitole Csilla Barthaová ilustruje teoretické a metodologické základy tohto rozsiahleho sociolingvistického výskumu, oceňuje jeho jedinečnosť v domácej i zahraničnej odbornej literatúre, objasňuje pojmy a rôzne interpretácie bilingvizmu a multilingvizmu a predstavuje najdôležitejšie sociolingvistické časopisy a série konferencií. V tejto kapitole získavame poznatky o príprave výskumu NKFP a dozvedáme sa, že výskum jazykovej výmeny umožňuje nahliadnuť do správania komunít pri výbere jazyka, čo je obzvlášť aktuálne v Maďarsku, kde používanie jazykov národností klesá.

Autorka kapitoly zároveň opisuje samotný cieľ výskumu, použité metódy a nástroje, výber respondentov a proces spracovania získaných údajov. Zborník je teda výsledkom projektu NKFP 5/126/2001 s názvom Možnosti zachovania jazykov národností. Vedúcou konzorcia projektu bola Csilla Barthaová (Katedra súčasného maďarského jazyka (ELTE-BTK), vedúcou konzultantkou bola Anna Borbélyová (Jazykovedný ústav MTA). Spoluorganizátorky sociolingvistických výskumov v osadách obývaných príslušníkmi beášskej, nemeckej, rómskej, srbskej a slovenskej národnosti boli Mária Erbová (Ústav germanistiky ELTE-BTK), Alžbeta Uhrinová a Tünde Tusková (Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku) a rumunskej Anna Orsósová (Ústav pedagogických vied MATE). Terénne výskumy vykonávali Anna Orsósová a Borbála Egregyiová (Beáši, Mánfa a Bogyiszló), Mária Erbová (Nemci, Tarján), Andrea Kissová (Rómovia, Mezőtúr), Mária Abrudánová (Rumuni, Kétegyháza), M. Szimicsová (Srbi, Pomáz), Tünde Tusková, Alžbeta Uhrinová, Mária Zsiláková a Alexander Ján Tóth (Slováci, Slovenský Komlóš). Za vykonanie štatistickej analýzy patrí vďaka Andrásovi Varghovi (ELTE PPK).

Výskum je správou o stave v oblasti dvoj- a viacjazyčnosti národností žijúcich v Maďarsku, ale aj o budúcnosti bilingválnych a viacjazyčných skúmaných národností. Jednotlivé kapitoly zväzku sú zhrnutím sociolingvistických výskumov, ktoré sa uskutočnili na základe rovnakých kritérií a aspektov medzi beášskou, nemeckou, rumunskou, srbskou a slovenskou národnosťou.

Jedinečnosť projektu NKFP spočíva v tom, že zahŕňa nielen výsledky sociolingvistického výskumu realizovaného v rokoch 2001 – 2004, ale aj zmeny, ktoré nastali v priebehu nasledujúcich dvoch desaťročí a porovnáva ich s výsledkami prvého kola výskumu. Cieľom projektu bola okrem iného kvantitatívna a kvalitatívna analýza výsledkov výskumu, rozbor jazykových atitúd, stereotypov a predsudkov, publikovanie čiastkových výsledkov, organizovanie konferencií a okrúhlych stolov. Anketár, ktorý sa podieľal na zbere údajov, bol zároveň príslušníkom skúmanej národnosti. Dotazník pozostával zo štyroch častí: I. všeobecná časť (31 otázok), II. používanie jazyka, výber jazyka (24 otázok), III. jazykové znalosti, subjektívne vnímanie jazyka (jazykov) (48 otázok), IV. stereotypy, predsudky (39 otázok). Počas zberu údajov výskumníci analyzovali 60 000 odpovedí získaných od 421 osôb. Vypracované dotazníky vyhotovené na sociolingvistickú analýzu používali v 5 výskumných lokalitách, v Kétegyháze, Márfe, Tarjáne, Slovenskom Komlóši a Pomáze. Po ukončení terénneho výskumu (2003 – 2004) odpovede zaznamenávali do počítača. Opakované prieskumy v roku 2023 odhalili zmeny, ku ktorým došlo v priebehu dvoch desaťročí.

Rómovia sú najväčšou etnickou skupinou v Maďarsku. V rámci projektu NKFP výskumníčka Anna Orsósová sumarizuje výskum, ktorý sa uskutočnil medzi beášskou etnickou skupinou v Mánfe. V roku 2003 realizovala rozhovory so 70 ľuďmi, výsledky ukázali nasledujúce: 80 % Beášovcov si osvojí jazyk v rodine, rómsky jazyk je na ústupe vo vekovej skupine do 40 rokov, znalosť jazyka žien je stabilnejšia a z najmladších mnohí neovládajú beášsky jazyk. Výskum však naznačuje aj to, že strata jazyka nie je totožná so stratou identity. Žiaľ, v čase druhého sociolingvistického prieskumu v roku 2023 už tretina respondentov nežila. V jazykovom správaní a používaní jazyka za posledné dve desaťročia nastala jednoznačná dominancia väčšinového jazyka aj vo formálnom, aj v neformálnom prostredí. Výskumníčka konštatuje, že možnosť opätovného osvojenia si jazyka je minimálna, keďže Rómovia nemajú inštitucionálne zázemie, ktoré by mohlo účinne spomaliť výmenu jazyka.

Nemci sa usadili na území Uhorska už pred tureckou okupáciou (sedmohradskí a spišskí Sasi). V poosmanskom období prichádzali vo viacerých vlnách (napr. do Zadunajského stredohoria, južného Zadunajska a do východného Uhorska). Posledná vlna osídlenia sa uskutočnila po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. V 20. storočí bolo nemecké obyvateľstvo v Maďarsku vystavené etnickej diskriminácii: mnohí boli odvedení do pracovných trestaneckých táborov v Sovietskom zväze, alebo deportovaní do Nemecka. Sociolingvistický výskum vykonala Mária Erbová. V obci Tarján už od 90. rokov minulého storočia početné iniciatívy a programy odzrkadľovali silnú snahu upevniť a zachovať miestnu nemeckú komunitu. Tieto boli zamerané nielen a výlučne na zachovanie a revitalizovanie národnostnej kultúry a tradícií, ale aj na systematické odovzdávanie a používanie nemeckého jazyka, v rámci toho miestneho nemeckého nárečia. Po vyhodnotení získaných odpovedí môžeme konštatovať, že v zachovaní nemeckého jazyka zohrávajú najdôležitejšiu úlohu vzdelávacie inštitúcie a rodina.

Rumunský dialekt, ktorým sa hovorí v Maďarsku, je jednou zo severozápadných odrôd dácko-románskeho dialektu. Rumuni sa na území historického Maďarska usadili v niekoľkých vlnách v 17. a začiatkom 18. storočia. V súčasnosti sa rumunské osady nachádzajú vo východnej a juhovýchodnej časti krajiny a pozdĺž maďarsko-rumunských hraníc. (Rumuni žijú v Békešskej župe, Čongrádsko-čanádskej župe, Hajdú-biharskej župe a v Budapešti). Rumuni v Maďarsku sú pravoslávneho vierovyznania. Počiatky rumunského národnostného školstva siahajú do r. 1949. V obci Kétegyháza sa v rokoch 2003 – 2004 uskutočnil prvý zber dotazníkových údajov, ktorého výsledky potvrdili prevahu maďarského jazyka. Hlavnou príčinou vzniku nestabilnej rumunsko-maďarskej dvojjazyčnosti spôsobilo napríklad otvorenie uzavretej rumunskej komunity a rozpad endogamie. Výmena jazyka už prebieha a miestny rumunský dialekt postupne ustupuje z rodinných a medziľudských scén. Miestna komunita je zhora podporovaná celoštátnou národnostnou samosprávou, pravoslávnou cirkvou a národným vzdelávacím systémom.

Srbi boli na území historického Uhorska prítomní už v čase príchodu Maďarov do vlasti. V 14. storočí sa v krajine usadili v niekoľkých vlnách v období pred vpádom Osmanov. V 19. storočí ich počet dosahoval 700 až 800 tisíc, pričom viac ako tretina z nich žila v Budíne. V 20. storočí ich počet drasticky klesol: v roku 1949 ich bolo len 4 190. Dnes žije v Maďarsku pravdepodobne 5 až 10 000 občanov srbskej národnosti. Srbské nárečia v Maďarsku si zachovali archaický jazykový stav. Srbská národnosť dala krajine mnoho významných odborníkov (ekonómov, architektov) a umelcov. V rámci projektu NKFP výskum uskutočnila Bojana Csobánová prostredníctvom rozhovorov so 70 ľuďmi v Pomáze, kde sa Srbi usadili po tureckej okupácii. Srbská komunita v Pomáze sa vyznačuje silnou národnou identitou, takmer 100 % respondentov sa identifikuje ako Srbi a 86 % z nich považuje srbčinu za svoj materinský jazyk. Endogamia sa tu tiež uvoľňuje a proces jazykovej výmeny je evidentný najmä u mladších generácií. Rodina a pravoslávna cirkev sú hlavným prostredím pre zachovanie jazyka. Starší ľudia lepšie ovládajú miestny srbský dialekt. Pomaly dochádza k posunu na opačný koniec jazykovej zmeny.

Slováci sú tiež autochtónnou etnickou skupinou v Maďarsku. Od 17. storočia sa vo viacerých vlnách usádzali vo vyľudnených oblastiach krajiny, vzdialene od materského etnika. V dôsledku československo-maďarskej výmeny obyvateľstva v rokoch 1946 – 1947 sa počet Slovákov v Maďarsku znížil o 60 000, pričom v 80. rokoch 20. storočia došlo k silnej asimilácii. Podľa posledných údajov zo sčítania obyvateľov sa k slovenskej národnosti hlási približne 30 000 ľudí. V Slovenskom Komlóši sa v rokoch 2003 – 2004 a 2022 – 2023 uskutočnil komplexný sociolingvistický prieskum a prieskum zmien, organizovaný v rámci projektu NKFP, v ktorom sa analyzovali odpovede 70 osôb. Výsledky ukázali, že slovenské nárečie v Slovenskom Komlóši sa nachádza v strednej fáze bilingvizmu, v stave postupnej jazykovej zmeny, ale premyslená stratégia jazykovej politiky, angažovaná personálna základňa, pozitívny postoj miestnych slovenských rodín, systém slovenských národnostných inštitúcií, organizácií, rozsiahle priateľské styky so slovenskými lokalitami doma i v zahraničí môžu pomôcť spomaliť tento proces, konštatujú Tünde Tusková a Alžbeta Uhrinová.

V poslednej kapitole Anna Borbélyová sumarizuje výsledky sociolingvistického výskumu jazykovej praxe, bilingvizmu a jazykovej rozmanitosti národností v Maďarsku. Analyzovaním výsledkov výskumu dospela k záveru, že z hľadiska jazykovej praxe sú vďaka svojej uzavretosti a vitalite najsilnejší Rumuni a Srbi, v ich komunitách sú stratégie zachovania jazyka najúčinnejšie. Miestny dialekt používajú v rôznej miere závisiac od danej komunikačnej situácie (napr. v rodinnom kruhu, u rodičov, starých rodičov, v styku s kňazom, učiteľom atď.). Csilla Barthaová na základe údajov o jazykovej praxi v majoritnom jazyku konštatuje, že najskôr sa začínal a najrýchlejšie prebiehal proces zmeny jazyka v komunite Nemcov a Beášovcov. Odhaľuje tiež situácie, v ktorých sa v jednotlivých komunitách najviac preferuje maďarčina, napríklad väčšina Slovákov hovorí po maďarsky s kňazom, alebo keď je prítomný iba maďarsky hovoriaca osoba, či keď sa rozpráva s dieťaťom. Z výsledkov vyplýva, že jazyková výmena je najpokročilejšia u Nemcov a Beášovcov, v strednom rozmedzí sú Slováci a Rumuni a najmenej je postihnutá srbská komunita.

Výsledky výskumu potvrdzujú, že používanie jazyka národnosti mimo rodiny tiež prispieva k zachovaniu jazyka a pozitívny vplyv má aj kvalitná výučba národnostného jazyka. Výskum sa zaoberá aj vzťahom medzi spisovným jazykom, regionálnymi varietami a maďarčinou. Výsledky ukazujú, že v skúmaných komunitách je maďarčina rozšírenejšia ako národný jazyk a že Slováci a Rumuni považujú za krajšiu verziu literárny jazyk, Srbom sa oba varianty páčia rovnako a nemecká komunita považuje za krajšiu verziu miestny dialekt.

Za svoj materinský jazyk považuje národnostný jazyk 83 % až 93 % Beášov, Rumunov a Srbov, 68 % Slovákov a len 50 % Nemcov.

Výsledky komplexného sociolingvistického výskumu projektu NKFP a vyvodené závery môžu prispieť k spomaleniu a obmedzeniu výmeny jazykov v národnostných komunitách v Maďarsku.

Eva Császáriová

Foto: nytud.hu