Za prekrásneho slnečného a nesmierne teplého počasia, bez oblakov na oblohe, v nádhernom prírodnom prostredí Novej Huty, sa konala najväčšia slávnosť Slovákov v Maďarsku, od toho roku pod menom Deň kultúrneho dedičstva.
Popri už tradičných bodoch programu, ako boli vernisáž výstavy miestnohistorických fotografií, prezentácia publikácie Slovenské inšpirácie z Novej Huty v Spoločenskom dome a Slávnostný galaprogram na monumentálnom Prírodnom javisku, boli naplánované aj sprievodné akcie. Výstavu Predstavenie sklárskeho múzea a okolitých obcí otvoril podpredseda CSSM Endre Horváth. V telocvični základnej školy, kde už bolo krásne prestreté na večeru, sa našlo miesto na výstavu niekoľkých exponátov zo Sklárskeho múzea, Národopisnej zbierky Starej Huty a informačné materiály o Répášskej Hute, Riaditeľstve Národného parku Bukového pohoria a Hvezdárni. Exponáty zo Sklárskeho múzea predstavila záujemcom jeho prevádzkovateľka Tünde Hugliová Mezeiová, kým v samotnom múzeu očakával návštevníkov jeho správca Jozef Hugli. Poobede tam bolo rušno, hostia z celého Maďarska sa snažili pochodiť pamätihodnosti Novej Huty, medzi ktoré patrí aj múzeum so zbierkou viac ako 500 fliaš, starého náradia, fotografií a predmetov, ktoré sú spomienkami na zakladanie Novej Huty a prácu štyroch sklárskych hút, v Starej, Novej a Répáškej Hute a v doline Gyertyánvölgy.
Prví osídlenci Novej Huty prišli v polovici 18. storočia na pozvanie Jána Simonidesa. Vytvorili sklárske huty, podľa ktorých dostala osada aj pomenovanie. Od roku 1940 bola premenovaná na Bükkszentkereszt. Ján Simonides, zakladateľ obce pozval slávnych sklárskych majstrov zo Slovenska, Čiech, Poľska a Nemecka, ktorí sa tu neskôr aj usadili. Dominantným jazykom sklárskych hút sa tak stal miešaný slovanský jazyk. V obci zostala slovenčina, ktorú pestujú v škôlke i v základnej škole a, samozrejme, ešte žije medzi staršími obyvateľmi. Približne 200 rokov sa domáci zaoberali výrobou skla, ale sklárstvo všetkých neuživilo. Keďže nemali pôdu, istá časť obyvateľstva sa začala živiť rúbaním dreva a pálením dreveného uhlia. Využívali danosti miestnej prírody, ktorej základom je vápenec a začali páliť aj vápno. Ostatní si našli prácu v železiarni, papierni alebo tehelni.
Z histórie sklárskych hút
Prvá sklárska huta, ktorá pozostávala z troch budov, drviča, pece a zo sklárne, sa nachádzala v údolí potoka Márkus v Starej Hute. Druhá vznikla v Novej Hute na výrobu okenného skla a fliaš. Počas prevádzky v 60. rokoch 17. storočia zamestnávala „továreň“ v Novej Hute deväť kvalifikovaných robotníkov, ktorí vykonávali rôzne práce, ako fúkanie skla, obsluhu pece a vypaľovanie popola. Výrobu riadil sklársky majster, zatiaľ čo vypaľovači boli zodpovední aj za prípravu zmesí surovín. V 70. rokoch 17. storočia huta vyhorela, ale do roku 1775 bola obnovená. V tom čase už boli vytvorené podmienky na manufaktúrnu výrobu a začala sa pravidelná výroba skla. Sklárskym hutám bol pridelený aj kus lesa, aby bola zabezpečená bezproblémová prevádzka. Pracovná sila z okolia, vrátane slovenských robotníkov, bola pre priemyselnú výrobu kľúčová. V druhej polovici 18. storočia čelil uhorský sklársky priemysel vážnym problémom, najmä kvôli nedostatku kvalifikovanej pracovnej sily (remeslo sa dedilo z generácie na generáciu). Skláreň v Novej Hute patrila v druhej polovici 18. storočia k najväčším priemyselným podnikom v Boršodskej župe a pracovalo v nej 31 robotníkov, z ktorých 6 sa priamo zaoberalo výrobou skla, ostatní ťažili a pripravovali surovinu. Pri doprave a ťažbe dreva prispievali aj miestne sedliacke rodiny, takže obyvateľstvo obce sa nepriamo podieľalo na výrobe skla. Živobytie miestneho obyvateľstva záviselo od ekonomickej situácie sklárskeho priemyslu a nepriaznivé roky spôsobili odliv obyvateľstva. Na prelome 18. a 19. storočia sa mnoho ľudí presťahovalo do blízkosti železiarní, čo viedlo k vyľudneniu Starej a Novej Huty. Tretiu hutu vybudovali v roku 1790 v Répášskej Hute, ktorá mala vhodné prírodné podmienky. Táto výroba bola jediným podnikom v tamojšom panstve a neposkytovala dostatočnú obživu obyvateľstva. Posledná, štvrtá huta bola postavená v údolí Gyertyánvölgyu. Výrobný proces na tomto mieste mal už priemyselný charakter, využívala sa nájomná pracovná sila a moderné parné stroje. V sklárni sa vyrábalo špeciálne dekorované sklo a brúsené sklo, ktoré zabezpečovalo vyššie príjmy ako v minulosti. Továreň zahŕňala 8 tehlových pecí a naťahovacie pece, ktoré ročne vyprodukovali síce veľké množstvo skla (až do roku 1896), ale v porovnaní s ostatnými sklárňami vtedy v Uhorsku bola malá a nevýhodou továrne bola jej vzdialenosť od hlavných dopravných trás, čo zvyšovalo dopravné náklady a znižovalo konkurencieschopnosť jej výrobkov.
Od začiatku 21. storočia sa začali archeologické vykopávky a rekonštrukcie na mieste poslednej huty. Všetky nálezy, ktoré sa nachádzajú v múzeu v Novej Hute sú odtiaľ, kým na mieste hút boli umiestnené informačné tabule.
Sklo, ako súčasť každej domácnosti
Výrobky sklární boli prevažne fúkané sedliacke sklá, ktorých tvary a dekorácie sa po stáročia nezmenili. Odrážajú charakteristiky ranej sklárskej techniky, ako hrubé steny a nerovnomerné tvary. Medzi produktmi boli bežné poháre na pálenku rôznych veľkostí a džbány s rôznymi dnami. Výzdobu často tvorili ornamenty z priadze a na tvarovanie výrobkov sa používali šablóny z harmonických tvarov vychádzajúcich z prírody. O význame skladovania vína na okolí a v regióne svedčia veľké fľaše z 19. storočia, ktoré sa zachovali v pivniciach. Na začiatku 19. storočia výrobky v krištáľovom štýle ešte neboli bežné a namiesto nich sa používali maľované ozdoby. Dôležitým výrobkom sklární bol aj balón na ocot, ktorého výroba bola náročná. V druhej polovici 19. storočia sa začali rozširovať nové techniky ako gravírovanie a rytie, maľovanie, pozlátenie, no tradičné fúkané výrobky zostávali v produkcii.
Používanie skla v domácnostiach a poľnohospodárstve bolo dlhý čas obmedzené, kým v cirkevných stavbách sa sklo používalo sporadicky. Pred vznikom sklárne bolo vzácne a ako sa remeslo rozvinulo, postupne sa stalo bežnejším, a počet sklených predmetov v domácnostiach sa rozšíril. Sklený riad, najmä nádoby na uskladnenie vína, sa ukázal ako konkurencieschopný voči keramickým a dreveným alternatívam. Rozvoj sklárstva a priemyselnej výroby umožnil rôznym sociálnym skupinám prístup k širokému sortimentu sklenených výrobkov.
V múzeu sa nachádzajú exponáty fúkaného skla, praktické nádoby, ale aj umelecké diela, ktoré poukazujú na zručnosť a talent majstrov doby. Ďalším lákadlom múzea sú interaktívne workshopy, kde návštevníci majú možnosť vyskúšať si tradičné sklárske techniky pod dohľadom expertov. Múzeum nie je iba miestom, kde sa zachováva tradícia remesla, ale aj živým centrom, ktoré oživuje históriu a podčiarkuje kultúrnu identitu regiónu, kde sklo od slovenských majstrov nie je iba materiálom, ale súčasťou ich duše.
(ik)
Foto: autorka
Skvosty nášho kultúrneho dedičstva na javisku
Kultúra a gastromarketing v stanoch regionálnych stredísk na Dni kultúrneho dedičstva