V Pilíšskej Čabe odhalili pamätný stĺp Antonovi Drevenkovi, jednej z najvýraznejších osobností pilíšskych Slovákov

Keď sa pred dvadsiatimi štyrmi rokmi v Pilíšskej Čabe zrodila myšlienka Parku predkov, jej cieľom nebolo vytvoriť iba ďalšie pietne miesto. Park mal pripomínať ľudí, ktorí po stáročia formovali tvár lokality, a zároveň ukázať, že spoločná minulosť môže byť základom vzájomného porozumenia.

K osobnostiam, ktoré stáli pri tejto myšlienke a pomáhali ju napĺňať, patril aj ľudový básnik Anton Drevenka starší. Práve jemu bol venovaný 24. pamätný deň Parku predkov, spojený s národnostným popoludním, ktorý sa uskutočnil 15. augusta.

Podujatie pripravila Slovenská národnostná samospráva Pilíšskej Čaby. Pre mimoriadne vysoké teploty sa nemohlo konať na tradičnom mieste v Parku predkov, a tak ho organizátori presunuli na mestské trhovisko. Na jeho hlavnom posolstve sa však nič nezmenilo. Zišli sa tu predstavitelia samospráv a národnostných organizácií, hostia zo Slovenska a Českej republiky i obyvatelia mesta, aby si spoločne pripomenuli človeka, ktorého život a tvorba sú neoddeliteľne späté s osudmi pilíšskych Slovákov, vrátane predstaviteľov Zväzu Slovákov v Maďarsku na čele s členkou Predsedníctva ZSM za región a poslankyňou Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Martou Papučkovou Glückovou.

Na úvod účastníci spoločne zaspievali hymnickú pieseň Daj Boh šťastia tejto zemi. Anton Drevenka nebol iba autorom básní. Patril k ľuďom, ktorí svojou prácou, občianskou aktivitou a záujmom o slovenský jazyk a kultúru pomáhali zachovávať identitu Slovákov v Maďarsku. Odhalenie dreveného pamätného stĺpa bolo preto nielen pietnym aktom, ale aj poďakovaním človeku, ktorý zaznamenával príbehy svojho kraja a usiloval sa zachovať ich pre ďalšie generácie.

Básnik verný svojmu kraju

Anton Drevenka starší sa narodil v roku 1929 v slovenskej želiarskej rodine v Pilíšskej Čabe. Po absolvovaní základnej školy v rodnej obci sa v Budapešti vyučil za strojného zámočníka a neskôr ukončil odborné banské učilište v Ostrihome. Slúžil ako pohraničník a neskôr pôsobil vo viacerých vedúcich pozíciách, no celý život zostal úzko spätý s rodnou obcou a prostredím, z ktorého vyšiel. Literárnej tvorbe sa intenzívnejšie začal venovať až po odchode do dôchodku, napriek tomu vytvoril rozsiahle dielo. Napísal vyše tisíc básní v slovenčine i maďarčine, vydal viacero knižných zbierok a patril k výrazným predstaviteľom literárnej tvorby Slovákov v Maďarsku. Jeho tvorba bola zastúpená aj v antológii pilíšskych slovenských autorov Pod Pilíšom – tam je náš svet a dlhé roky sa aktívne zapájal do národnostného života. V roku 2000 sa stal čestným občanom Pilíšskej Čaby. Jeho poézia nevznikala za písacím stolom odtrhnutým od života. Vychádzala zo sveta, ktorý dôverne poznal. Písal o ľuďoch, ich práci, rodnom kraji, slovenskom jazyku a dedinách pod Pilíšom. V tom spočívala sila a presvedčivosť jeho tvorby.

Na túto črtu Drevenkovej osobnosti upozornil vo svojom vystúpení básnik, publicista, konateľ Spoločnosti SlovakUm, s. r. o. Imrich Fuhl. „Nepísal o tom, čo si vymyslel. Písal o tom, čo zažil a poznal. O ľuďoch, ich práci, rodnej zemi, slovenskom jazyku a pilíšskych slovenských dedinách,“ zdôraznil I. Fuhl. Podľa neho patrili k najväčším hodnotám Drevenkovej tvorby prirodzenosť a autentickosť. Nebola módna ani experimentálna, ale vyrastala zo skutočného života. I. Fuhl zároveň pripomenul Drevenkovu schopnosť prepájať generácie i rôzne prostredia slovenskej menšiny. „Tóni báči bol mostom medzi generáciami pilíšskych slovenských autorov a prepájal dve Čaby – Pilíšsku Čabu a Békešskú Čabu, keďže nadväzoval na tradíciu ľudových tvorcov z medzivojnového obdobia zoskupených okolo Čabianskeho kalendára,“ uviedol. Citoval aj slová zosnulého Júliusa Kučeru: „Anton Drevenka síce nie je Sándor Petőfi ani Attila József, ale je náš, a preto je pre nás predsa len trochu Petőfim a Attilom Józsefom.“ Výrok dobre vystihuje miesto, ktoré si Anton Drevenka získal medzi pilíšskymi Slovákmi. Nebol „ozajstným básnikom“ v akademickom zmysle slova, stal sa však básnikom vlastnej komunity, kronikárom jej každodennosti a svedkom jej premien.

Miesto, kde sa stretáva minulosť so súčasnosťou

Osobnosť Antona Drevenku je úzko spojená aj s Parkom predkov. Tento priestor vznikol v roku 2002 z iniciatívy miestnej slovenskej samosprávy ako symbolické miesto úcty k rómskym, maďarským, nemeckým a slovenským predkom, ktorí spoluvytvárali dejiny Pilíšskej Čaby. Jeho zakladatelia ho chápali nielen ako pamätné miesto, ale aj ako priestor spoločnej pamäti obyvateľov Pilíšskej Čaby a ich spolunažívania naprieč generáciami i národnosťami. Anton Drevenka zohral významnú úlohu aj pri jeho vzniku. Ústredným momentom tohtoročného stretnutia sa preto stalo odhalenie dreveného pamätného stĺpa venovaného jeho pamiatke. Vyrezal ho Drevenkov priateľ István Kretz, pochádzajúci zo starej pilíšskočabianskej nemeckej rodiny. Stĺp bude umiestnený v Parku predkov ako trvalá pripomienka Drevenku a jeho vzťahu k tomuto miestu.

Význam parku i osobnosti Antona Drevenku zdôraznila vo svojom príhovore predsedníčka parlamentnej frakcie strany TISZA a poslankyňa za tento región Andrea Bujdosová. „Bol to človek, ktorý nielen spomínal na minulosť, ale dbal aj o to, aby sme na ňu nezabúdali my,“ povedala. Pripomenula, že bol hrdý na svoje slovenské korene, no kultúrne dedičstvo nikdy nevnímal ako niečo, čo ľudí rozdeľuje. Naopak, považoval ho za prostriedok vzájomného zbližovania. Podľa jej slov Drevenka svojimi básňami, spomienkami a podporou Parku predkov vytváral most medzi minulosťou a budúcnosťou. „Možno najkrajším spôsobom, ako si ho pripomenúť, je zachovať to, čo bolo dôležité pre neho samotného – naše korene, vzájomný rešpekt a spolupatričnosť,“ uviedla. Hovorila aj o širšom význame Parku predkov: „Park môže byť viac než len miesto so stromami, chodníkmi a kameňmi. Môže byť pamäťou. Môže byť mostom medzi minulosťou a súčasnosťou. Môže nám pripomínať, že skutočne vieme, kto sme, len vtedy, keď vieme, odkiaľ prichádzame.“

Odkaz medzi generáciami

Motív prepájania generácií sa vinul celým podujatím. Vo svojich básňach Drevenka zaznamenával život generácie, ktorá vyrastala v slovenskom prostredí Pilíša, a svoje skúsenosti sa usiloval odovzdávať mladším, ktorí už vyrastali v odlišných spoločenských podmienkach. Mnohé z jeho textov preto možno čítať nielen ako literárne diela, ale aj ako osobité dokumenty doby. Na podujatí vystúpil aj Anton Drevenka mladší, ktorý v mene rodiny poďakoval organizátorom za zachovávanie pamiatky svojho otca a za vytvorenie pamätného stĺpa. Jeho slová pripomenuli, že Drevenkov vzťah k Parku predkov a miestnemu spoločenstvu nebol formálny, ale hlboko osobný. Starostka Pilíšskej Čaby Melinda Thumánová Kauzálová vyzdvihla spolužitie národností v meste a ocenila všetkých, ktorí sa podieľajú na zachovávaní miestnych tradícií a pripomínaní osobností formujúcich kultúrny a spoločenský život mesta. Zdôraznila, že Pilíšska Čaba môže byť právom hrdá na svoje mnohonárodnostné korene i na ľudí, ktorí svojou prácou prispeli k upevňovaniu miestnej identity.

Živá kultúra, nie múzejný exponát

Spomienková časť programu plynulo prešla do kultúrneho popoludnia. Drevenkovu báseň O predkoch tu rozpráva všetko predniesol Boldizsár Korsós a predstavili sa folklórne súbory Rozmaring z Verišváru a Dolina zo Šárišápu. Vystúpil aj miešaný zbor Novi Cantores z Pilíšskej Čaby. Program ukázal, že tradície, o ktorých Anton Drevenka písal, zostávajú živou súčasťou dneška. Slovenská, nemecká i maďarská kultúra tu nevystupovali ako oddelené svety, ale ako súčasti spoločného príbehu mesta a jeho okolia. Na záver účastníci spoločne zaspievali Pilíšsku hymnu v slovenčine a maďarčine. Popoludnie tak nebolo iba spomienkou na zosnulého básnika. Pripomenulo aj hodnoty, ktoré reprezentoval – úctu k rodnému kraju, jazyku, práci a ľuďom, ktorí svojou každodennou činnosťou vytvárajú život slovenskej komunity pod Pilíšom.

Anton Drevenka kedysi vysvetlil, prečo píše: „Svoje spomienky chcem zachovať pre moju užšiu rodinu. Jednoducho sa snažím vzdať česť ľudskosti a práci, ako aj zveľadiť moju užšiu domovinu, Pilíšsku Čabu, zvečniť jej okolie i dianie v ňom.“ Otvorene hovoril aj o budúcnosti slovenčiny v regióne: „Slovenčina tu pomaly končí. Tí starší, ktorí ju ovládajú, pomaly vymierajú, a mladí už po slovensky nehovoria.“ Tieto slová dávajú odhaleniu pamätného stĺpa širší význam. Drevenka zaznamenával svet, ktorý sa pred jeho očami menil, a usiloval sa zachovať jeho obraz pre budúce generácie. Jeho básne zostávajú osobitou kronikou života pilíšskych Slovákov. Pamätný stĺp v Parku predkov bude odteraz pripomínať nielen ich autora, ale aj svet, ktorému venoval svoju tvorbu.

(-hl)

Foto: Imrich Fuhl