Majster ľudového umenia, umelecký remeselník – tkáč Zoltán Ondrej Sávolt sa narodil v Slovenskom Komlóši.

Jeho matka, aktivistka miestnej Slovače, bola riaditeľkou miestnej sporiteľne. Otec pracoval v priemyselnom družstve ako účtovník. Rodičia ho zapísali do miestnej maďarskej základnej školy, hoci vedel len po slovensky. Keďže boli zaneprázdnení, veľa času trávil so starými rodičmi, s ktorými sa zhováral krásnou mäkkou slovenčinou. Po dokončení základnej školy navštevoval békeščabianske odborné učilište pohostinských služieb, praktické vedomosti získaval v bývalej komlóšskej reštaurácii Komló. Bezstarostné roky trávil pri Balatone, kde pracoval ako čašník. Vtedy si zaumienil, že odíde do Nemecka, lenže mama mu skrížila plány a tak bol nútený hľadať si prácu v Segedíne. V roku 1976 sa dostal do reštaurácie Kékgolyó (Modrá guľa), ktorá vtedy patrila medzi najlepšie v meste. Ako tvrdil, dátum si zapamätal preto, lebo nechcel pracovať v Maďarsku, chcel sa naučiť jazyky a cestovať po svete. Bol zamestnaný v najlepších segedínskych podnikoch, v kasínach, na jeho podnet bola otvorená prvá benzínová čerpacia stanica (nie vlastná) na Tise, ktorá dodnes funguje a pracoval aj v rôznych krčmách. Vtedy si všimol, že má choré kĺby, keď mu začali padať peniaze z ruky. Mal len 34 rokov. Profesori na segedínskej klinike mu odporúčali zmenu pracoviska. Uvedomil si, že vo svojom milovanom povolaní nemôže pokračovať. Približne dva roky bol doma bez práce, s manželkou žili z jedného platu a úspor. Nechcel poberať sociálnu výpomoc, to by nebol jeho štýl. Ako vravieval: Nič sa nedeje náhodou. V jeden deň, keď bol na prechádzke so psom, zbadal inzerát. Ktosi predával tkáčske krosná. Zavolal ich majiteľovi do Pápy, ten mu priviezol krosná a ukázal mu základy tkania. Tak sa pustil do tkania, sám od seba sa naučil základy. Približne dva roky tkal a páral. Vyrábal pestré a veľmi silné rohožky, ktoré predával na miestnom trhu. Vlákno kupoval v miestnej pradiarni. Ako povedal, kupoval aj zamat, lebo si myslel, že z toho budú krásne koberce. Prišiel však na to, že skutočne najkrajšie budú z jednoduchých materiálov. Vtedy objavil aj niekoľko fortieľov, čo sa týka dĺžky, šírky a prania. Medzitým cítil, že mu čosi ešte stále chýba. Keďže už ako dieťa veľmi obľuboval ľudovú kultúru, s manželkou sa rozhodli, že sa presťahujú do Slovenského Komlóša, aby ho obklopovalo a inšpirovalo slovenské ovzdušie.

Bol členom Spolku ľudového umenia Békešskej župy, kde mu pomáhali osvojiť si túto profesiu na najvyššej úrovni. Osobne sa prikláňal k umeleckému priemyslu, ale medzitým sa naučil, že v ľudovom umení sú rôzne trendy. Obľuboval rytmus tkania komlóšskeho pásikového vzoru. Z. Sávolt sa zaoberal nielen tkaním kobercov (pokrovcov). Z odpadových materiálov, ktoré vznikajú pri spracovaní ovčej vlny (merino a racka) robil prikrývky. Tie nebývajú posudzované odbornou porotou, ale koberce áno. Niektoré jeho diela, ktoré patria do najvyššej kategórie „A“, odzrkadľujú jeho individuálny štýl.

Od roku 2005 sa pravidelne zúčastňoval na rôznych výstavách a bol stálym účastníkom podujatia Sviatok remesiel na Budínskom hrade. Vždy s hrdosťou hovoril o svojich slovenských koreňoch, komlóšskych tradíciách. Najvyššie uznanie ľudových remeselníkov – Granátové jablko získal v roku 2010 so svojim dielom Komlóšska zariadená izba. Stál pri zrode Domu remesiel v Slovenskom Komlóši a svojimi praktickými radmi pomáhal pri jeho začiatkoch.

Rodné mesto uznalo jeho prácu cenou Pro urbe v roku 2023.

Jeho veľkým snom bola retrospektívna výstava. Miesto a termín už boli stanovené a komunita sa tešila, že spoločne oslávia všetko, čo za desaťročia vytvoril. Do toho však zasiahla choroba a výstava sa už nemohla uskutočniť. Podľa priateľov a kolegov zo spolku však práve toto neurčuje dedičstvo Zoltána Sávolta. Diela, ktoré vytvoril, odovzdané vedomosti a ľudia, ktorých spoznal, naďalej uchovávajú všetko, čo reprezentoval. Zomrel tento rokpo dlhotrvajúcej ťažkej chorobe.

Počarili mu pruhované pokrovce

Komlóšan Ondrej Zoltán Šávolt – Majster, ktorý si váži tradície