Slovenská samospráva III. obvodu Budapešti sa tradične, už viac ako poldruha desaťročia, zapája do týždňa ekumenických modlitieb za jednotu kresťanov, ktoré sa konajú celosvetovo v januári od dňa sv. Petra po deň sv. Pavla.

Tento rok sa z rôznych príčin uskutočnila slovenská bohoslužba až 10. februára. Veriaci sa zišli v priestoroch Evanjelickej diakonie Gaudiopolis v mestskej časti Békásmegyer. Slovenskí veriaci, podobne ako za uplynulých šestnásť rokov Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, prišli vo veľkom počte. Prítomných privítal zvučným hlasom kňaz miestneho cirkevného zboru László Donát po maďarsky a v zastúpení predsedu Slovenskej samosprávy III. obvodu Edita Hortiová po slovensky tlmočila jeho slová. Predtým však vyjadrila radosť z toho, že slávime dvojjazyčnú bohoslužbu už 17. raz. Konštatovala, že dlhoročné tradície majú svoju veľkú hodnotu. Tlmočiac slová brata farára dodala: pán farár pozdravil v chráme diakonie všetkých Európanov. Môžeme sa navštevovať bez obmedzení, tiež je dôležité spomenúť jazyk našich predkov. Ich život bol zdanlivo ťažší, než je náš, ale skutočnosť je v súčasnosti možno iná. Pre nás je mimoriadne dobré, že naše deti a vnuci sa môžu naučiť slovenský jazyk. Rozumieme si a môžeme sa navzájom navštevovať. Predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Edita Hortiová pozdravila v mene budapeštianskych Slovákov hostí z Mojmíroviec, ktorí pred bohoslužbou ponocovali, veď sa zúčastnili plesu budapeštianskych Slovákov. Napriek tomu však nedospávali, ale privstali si, aby prišli do chrámu Božieho modliť sa spoločne s krajanmi po slovensky.

Účastníkov slovenskej bohoslužby srdečne privítala na šiestej nedeli po zjavení aj slovenská evanjelická farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová. Vyjadrila potešenie, že môžeme v bratsko-sesterskom spoločenstve a Kristovej láske spoločne spievať a modliť sa v jazyku našich predkov, ako aj snažiť sa o objavovanie duchovných pokladov. V mene Ducha, Otca a Syna svätého sa začala dvojjazyčná modlitba, nech svetlo zažiari v našich srdciach.

Pôvodne sa mal pripojiť aj katolícky kňaz Attila Kónya, ktorý sa stará o slovenských katolíckych veriacich v chráme sv. Jozefa v budapeštianskom VIII. obvode, na námestí M. Horvátha. Bol však zaneprázdnený. Hoci jeho ovečkám chýbal, napokon vniesli katolíckeho ducha do evanjelického kostola na Poľnej ulici (Mező u.) tóny piesní katolíckeho ladenia speváci Budapeštianskeho speváckeho zboru Ozvena.

Zazneli katolícke i evanjelické chrámové spevy

Teleso pod taktovkou dirigenta Pétera Pálinkása, chýrneho zbormajstra viacerých uznávaných speváckych formácií v Budapešti, zaspievalo nádhernú pieseň talianskeho vidieka Ó, sanctissima, ktorú s obľubou spievajú v kostoloch v Taliansku, tiež skladbu Benedictus. Sólo v tento slávnostný deň spieval muzikant, hráč na lesnom rohu a tenorista László Pálinkás. Svoje dobré meno speváka potvrdil nádherným prednesom Áronovského požehnania s klavírnym sprievodom Jánosa Bacsiho, ktorý pomáhal Ozvene počas celého koncertu. Neuveriteľne dojemná bola opätovná prezentácia piesne Ave Maria od Pétera Wolfa so slovenským textom Gregora Papučka. Ale srdcia prítomných naozaj rozohriala africká skladba, spievaná v jazyku zulu, v angličtine, maďarčine a slovenčine, Siyahamba. Napokon sa spočiatku rozpačité obecenstvo roztlieskalo. Asi sa poslucháči vystúpenia Ozveny nevedeli rozhodnúť, či sa patrí tlieskať v kostole. Vlastne sa tak stalo akoby na povel duchovného vodcu Lászlóa Donáta, ktorý sa priam nechal uniesť radosťou z plnokrvnej piesne černošského dedičstva.

Po bohoslužbe s vystúpením speváckeho zboru Ozvena nasledoval spoločný obed. Pripravili ho študenti Odbornej školy reštauračných služieb Józsefa C. Dobosa v Budapešti, ktorí uvarili fazuľovú kapustnicu s údeným kolienkom a tradičné bryndzové halušky.

Slovensko-maďarské vzťahy v rokoch 1938-1945

Po úprave sály sa na stenu dostalo premietacie plátno a hlavné slovo dostal historik Maďarskej akadémie vied dr. Štefan Janek, prednášajúci o slovensko-maďarských vzťahoch v období medzi rokmi 1938-1945. Štefan Janek hneď na úvod povedal, že sa snaží o nestrannú prednášku o kontroverznom období, ktoré neustále vyvoláva medzi maďarskými, slovenskými a českými historikmi strety názorov až do dnešného dňa. Je to vlastne príbeh obdobia Slovenskej republiky, ktorú viedol Jozef Tiso. Na vysvetlenie začal opisom dvadsiatych rokov, po Trianonskej dohode, keď maďarské vedenie najviac bolela strata Horného Uhorska, keďže tam mali vtedajší mocipáni najviac pozemkov. Rokovania s Benešom a Masarykom dávali nádej, že prípadná revízia hraníc by sa mohla udiať a vrátením Žitného ostrova by dostalo Maďarsko späť niečo z tých dvoch tretín strateného územia, o ktoré prišlo Uhorsko dohodou veľmocí po prehratej prvej svetovej vojne. Maďarská zahraničná politika sa v tej dobe snažila o získanie celého územia Slovenska. Ba dokonca sa dobová propaganda snažila presvedčiť verejnosť o tom, že „Slováci už dávno oľutovali, že sa pridali v roku 1918 k Čechom, radšej by sa boli pripojili k Maďarsku, len si to pod českým jarmom nemôžu dovoliť prehlasovať“. Historik svoje tvrdenie podložil aj dobovými plagátmi. Maďarská diplomacia v 20. a 30. rokoch urobila všetko preto, aby získala Hlinku a jeho ľudovú stranu na stranu Maďarska. Vypracúvala plány, že Slovensko sa po prípadnom rozpade Československa pridá k daktorému zo susedov formou autonómie, federácie alebo únie. Údajne A. Hlinka na smrteľnej posteli v polovici augusta 1938 vo svojom politickom závete poveril Karola Sidora, aby po odtrhnutí sa od Česka rokoval s Maďarskom o autonómii Slovenska v Maďarsku v duchu stanov ľudovej strany. V súčasnosti je to nedokázateľné, lebo sa nezachovali nijaké dokumenty, dodal historik. V dokumentoch Mníchovskej konferencie, kde spečatili budúcnosť Československa, požiadavky Maďarska a Poľska boli sformulované len v prílohe. To však nebránilo Poľsku uchmatnúť si z územia Slovenska 226 štvorcových kilometrov. Maďarsko dostalo po Viedenskej dohode v novembri 1938 plochu s rozlohou 11 430 štvorcových kilometrov a jedným miliónom obyvateľov.

Na Hitlerovo povzbudenie Tisova vláda 13. marca 1939 vyhlásila samostatnosť Slovenska. O neutrálnom štáte medzi Nemeckom, Maďarskom a Poľskom však napriek úfaniu slovenského vedenia nemohlo byť ani reči. Svoju zahraničnú politiku muselo uskutočňovať v súlade s nemeckou politikou a voľky-nevoľky muselo asistovať Nemecku pri obsadení Poľska. Maďarské, ako aj slovenské vedenie bolo nespokojné so stanovenou hraničnou čiarou medzi Maďarskom a Slovenskom. Aj Slováci, aj Maďari sa síce obávali silnejúceho Nemecka, navzájom si však nedôverovali natoľko, aby sa spojili. Obe strany žiadali o riešenie Nemecko, ktoré naznačovalo, že jeho dobrodušnosť si treba „zaslúžiť“. Maďarská diplomacia napokon uznala, že o ďalšie, maďarskou menšinou neobývané slovenské územia sa už nesmie snažiť, existuje o tom aj písomný dokument, lebo by to spelo k neutíchajúcej partizánskej vojne. Revizionizmus bol blízky nielen maďarskej, ale aj slovenskej mocenskej sile. Slovenské vedenie pripisovalo všetky hospodárske ťažkosti tomu, že Viedenskou dohodou stratila krajina príliš veľké územia. Jej zahraničná politika sa i naďalej podriaďovala nemeckej politike aj v roku 1943, ale Nemci obohrali tak Slovensko, ako aj Maďarsko, ktoré na seba neustále žiarlili a snažili sa nacistickej veľmoci hrať do kariet. Maďarsko a Slovensko nemali šancu sa dohodnúť, lebo sa nedokázali povzniesť nad myšlienkou revízie štátnych hraníc. – To, že sa nedokázali dohodnúť, si napokon odniesli obyvatelia Československa maďarskej národnosti v Benešových dekrétoch, – povedal na záver svojej prednášky historik Štefan Janek.

Erika Trenková

Foto: autorka