V máji (25. 5. 2019) si pripomíname sté výročie úmrtia Bedricha Baltíka, evanjelického biskupa a spisovateľa, ktorý pôsobil na konci 19. storočia a začiatku 20. storočia v Balašských Ďarmotách a zanechal bohaté cirkevné dielo.

Narodil sa 24. júna 1834 v Bohuniciach (Hont), kde nadobudol základné školské vzdelanie. V štúdiu pokračoval na evanjelickom lýceu v neďalekej Banskej Štiavnici. V roku 1852 začal študovať teológiu v Bratislave, pokračoval vo Viedni, roku 1857 v Bazileji a v roku 1858 ju ukončil v Halle. Počas štúdia v Bratislave a vo Viedni pôsobil v rokoch 1853-1855 aj ako učiteľ v rodnej obci. Po ukončení zahraničných štúdií a návrate domov sa stal roku 1859 profesorom gymnázia v Banskej Bystrici. Jeho prvým dielom počas pôsobenia v tomto meste bol v roku 1864 v nemčine zostavený a vydaný numizmatický katalóg. Potom postupne ďalších pätnásť diel, ktoré za svojho života napísal, všetky vyšli knižne v slovenčine. Po vysvätení za farára bol v roku 1870 zvolený za farára v Liptovskom Mikuláši – Vrbici. V roku 1872 sa stal konseniorom a po piatich rokoch pôsobenia v tomto zbore ho v roku 1875 zvolili za seniora liptovského seniorátu.

Počas pôsobenia v Banskej Bystrici a v Liptovskom Mikuláši sa aktívne zúčastňoval na slovenských národných podujatiach či už v povolaní učiteľa, farára, alebo člena výboru Matice slovenskej. Napríklad v roku 1874 bránil patronátne gymnáziá a Maticu slovenskú. V Pamäti revúckeho slovenského ev. a. v. gymnázia od A. H. Škultétyho (1889) sa píše aj to, čo Baltík povedal na generálnom konvente v roku 1874 na obranu gymnázia. Zúčastnili sa ho významné uhorské osobnosti, ale ani jeden z nich nepovedal také slová na jeho obranu ako Bedrich Baltík. Nie div, že po jeho reči jeden z maďarských delegátov Viliamovi Paulinymu-Tóthovi povedal: „Závidíme vám vašich rečníkov.“

V roku 1890 odchádza Baltík za farára do mesta na ľavom brehu Ipľa –Balašských Ďarmôt, kde evanjelický cirkevný zbor tvorili prevažne pôvodní Slováci. Bolo to v čase, keď tu zomrel farár Bedrich Šimko a už dlhšie sem chýbajúceho farára chodili zastupovať kňazi z okolitých novohradských obcí. Farár, spisovateľ a profesor Michal Bodický, ktorý pred rokom 1918 niekoľkokrát navštívil Balašské Ďarmoty a tým aj biskupa Bedricha Baltíka, vo svojom diele Rozpomienky a pamäti (MS 1933) okrem ďalších údajov, ktoré budem citovať, napísal: Z Veňarca prišiel Emil Maróthy, syn brata štúrovského básnika Daniela Maróthyho a odbavil bohoslužby po maďarsky. Potom ho prítomní prosili, aby im ich slúžil i po slovensky. Nechcel, až niektorí mladí zvolali: „Keď nám nechcú slovensky kázať, poďme k Weissovi tancovať“, a išli miesto do kostola, do krčmy. Bedrich Baltík bol roku 1895 zvolený za biskupa Preddunajského dištriktu a tým sa jeho sídlom stali Balašské Ďarmoty. Biskupom bol až do svojej smrti 25. mája 1919.

Počas svojho pôsobenia posvätil niekoľko novostavieb kostolov a vykonal desiatky kanonických vizitácií cirkevných zborov v dištrikte, nachádzajúcich sa na terajšom území Slovenska a Maďarska. V roku 1896 mu bol udelený Rad železnej koruny II. triedy a v roku 1897 mu univerzita v Rostocku udelila čestný titul ThDr.h.c. V Balašských Ďarmotách je po ňom pomenovaná jedna z ulíc. V cirkevných a svetských encyklopédiách sú o ňom len stručné biografické údaje. Počas pôsobenia v biskupskej funkcii, vzhľadom na udržiavanie slovenskosti v cirkvi, medzi nimi zväčša rezonujú krátke negatívne konštatovania. V prvom zväzku Slovenského biografického slovníka (MS, Martin 1986) sa píše: Postupne, najmä po zvolení za biskupa, podliehal maďarizačnému tlaku. Pokladal sa naďalej za Slováka, jeho politika však poškodzovala rozvoj cirkevného a národného života slovenských evanjelikov. V prvom zväzku Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry (Tranoscius, 1997) je pri hesle Baltík Bedrich (Fridrich) okrem životopisných údajov podobné stručné vyjadrenie: Ako biskup sa neubránil maďarizačnému tlaku a jeho počínanie nie vždy slúžilo cirkevnému a národnému rozvoju slovenských evanjelikov. A z iného zdroja zase: Ako biskup až veľmi plával so šovinistickým prúdom, zaprúc svoju lepšiu minulosť.

Na prvý pohľad sa to zdá výstižné, ale predsa pre vyváženie takéhoto hodnotenia pozrime sa, ako to videl vtedajší farár v Krajnom, spisovateľ, publicista, neskôr profesor a dekan Evanjelickej bohosloveckej fakulty Michal Bodický, ktorý Baltíka viackrát pracovne navštívil, a to aj tesne pred jeho smrťou v jeho biskupskej kancelárii v Balašských Ďarmotách. Dobre poznal aj predprevratovú situáciu v cirkvi, zvlášť v Novohrade, kde vyrastal a dobre poznal aj osobné postoje Baltíka. Jeho Rozpomienky... vydané knižne roku 1933 sa nielen dobre čítajú, ale poskytujú cenné historické údaje o zložitom období na konci 19. a na začiatku 20. storočia v evanjelickej cirkvi v Uhorsku. Hoci sme v cirkevnej politike stáli na protipóloch, ctil som si ho ako pracovitého človeka a kňaza príkladného života, obdivoval som jeho um a obratnosť, železnú vytrvalosť a v istom ohľade ľutoval som ho, že sa dostal do takého príkreho a jeho povahe nezodpovedajúceho položenia. Musím vydať svedectvo, že nebol zlomyseľný, pomstychtivý a i keď ho noví jeho priatelia (?) prinútili k nejakému pre nás nepriaznivému kroku, vždy hľadal cesty zlé nejako vyrovnať, vynahradiť. I to som videl, že noví priatelia mu nedôverovali, obložili ho vyzvedačmi, slovom, jeho cesta, počnúc od roku 1895, keď sa presťahoval a či presťahovali ho do Ďarmôt, bola plná tŕnia a bodľačia. V roku 1908 a 1917 Bodický pracovne navštívil Baltíka a aj potom, keď koncom septembra 1918 na generálnom konvente v Budapešti chceli disciplinárne trestať delegátov za slovenské hlasy. Medzi nich patril aj farár, ktorého chceli zbaviť kňazského úradu. Všetci sudcovia okrem Baltíka a Kélera hlasovali za jeho úplné odvolanie. Bodický v tejto súvislosti píše: Biskup Baltík mi to oznámil a podľa predbežného dohovoru volal ma do Pešti. Prišiel som tam, myslím 1. októbra, vyhľadal som ho v hoteli Pannonia a tam sme sa radili, čo ďalej, nakoniec našiel riešenie v prospech obvineného. Takto videl pôsobenie prvého a posledného biskupa Preddunajského dištriktu v Balašských Ďarmotách Michal Bodický.

Balašské Ďarmoty boli ešte na konci 17. storočia iba pohraničnou hradnou pevnosťou, ktorá viackrát spustla a jej prví obyvatelia na začiatku jej založenia boli Slováci. Aj urbár v roku 1770 bol písaný po slovensky a na čele vtedajšej obce stáli Slováci. Na cintoríne majú hroby a pomníky dvaja významní Slováci. Popri Bedrichovi Baltíkovi je to pomník zakladateľa Matice slovenskej, publicistu, zememerača a matematika, dozorcu viacerých evanjelických cirkevných zborov v Novohrade Michala Algővera. Keď prechádzam po cintoríne, rad-radom čítam na pomníkoch slovenské priezviská. Na náprotivnej strane je vojenský cintorín a na jeho ústrednom pamätnom kameni je text v češtine, ktorý informuje, že tam ležia československí vojaci padlí v roku 1919 počas udalostí vpádu vojakov Kunovej červenej armády na pravú stranu Ipľa. A táto udalosť a atmosféra neobišla ani kanceláriu biskupa, ktorý bol rodákom zo Slovenska. Jedni k nemu prišli s pozdravom a oslovením „elvtárs“ a vyžadovali od neho svoje poriadky, a zase jeho rodní u neho hľadali nejakú náklonnosť. To však už bolo iba vyvrcholenie situácie a atmosféry v meste, v ktorom tento biskup takmer tridsať rokov pôsobil a kde aj v tomto pohnutom čase 25. mája 1919 umrel.

Ján Jančovic

Foto autor, internet