Počas druhého dňa IX. Medzinárodného stretnutia speváckych zborov v Kostole sv. Jozefa v Budapešti na slovenskej svätej omši kázal kapucínsky brat Jakubrafael Blahoslav Patay.

Mladý kapucín sa iba nedávno prisťahoval do Budapešti, ale so Slovákmi v Maďarsku mal kontakty aj doteraz, dokonca je stálym čitateľom internetovej stránky nášho týždenníka. Poprosili sme ho, aby sa nám predstavil.

– Ako ste sa dostali do Budapešti?

– Začalo sa to dávnejšie. Ešte v časoch, keď som bol študent, po roku 2000. Konkrétne v rokoch 2004 – 2005. Vtedy maďarská delegatúra nášho rádu – keďže provincia Maďarska zanikla roku 2001 pre nedostatok členov – požiadala okolité provincie, či by sa nenašiel brat, ktorý by bol ochotný prísť sem pomôcť. V Maďarsku je momentálne len 9 kapucínov. Keďže mám veľmi silné historické povedomie, pre mňa Maďarsko nie je cudzou krajinou. Tak som sa prihlásil. Po maďarsky som nevedel, preto moje tunajšie pôsobenie malo byť spojené s kurzom maďarského jazyka, ktorý sa nakoniec neuskutočnil. Ale niekoľko mesiacov som strávil tu, v Budapešti, a potom v Móri, malebnom, pôvodne nemeckom mestečku pri Stoličnom Belehrade. Tam som bol v kontakte aj s bakonskými Slovákmi, chodieval som na bicykli do Černe. Takže to bol jeden taký kontakt s Maďarskom. Začiatkom tohto kalendárneho roka náš generálny predstavený našiel rehoľu v Ríme. Rozhodol sa na základe situácie katolíckej cirkvi, a teda aj nedostatočného počtu kňazov, vytvoriť v rámci nášho interrádového projektu, ktorý sa nazýva Projekt Európa, prakticky revitalizovať kapucínsky život v krajinách, v ktorých už cirkev nemá taký zástoj ako kedysi. Tak si zaumienil obnoviť komunitu na pútnickom mieste Máriabesnyő, pretože tam kapucíni nepôsobia. No a do tohto projektu hľadá členov. Najprv sa prihlásil jeden rumunský brat a potom oslovili mňa, keďže Maďarsko poznám. Aj napriek tomu, že som mal silnú službu na Slovensku a pomerne osobnú obľúbenosť u mnohých ľudí, rozhodol som sa, že ponuku prijmem. Ale, samozrejme, je to spojené aj s tým, aby som sa dobre naučil po maďarsky, takže preto momentálne pôsobím tu, v Budapešti a od polovice októbra navštevujem jazykový kurz v Balassiho inštitúte v Budíne.

– Počas terajšej misie ste v kontakte aj so Slovákmi v Maďarsku?

– Toto je moje prvé stretnutie s tunajšími Slovákmi. Už predtým, na Slovensku, som sa snažil sledovať internetový portál www.luno.hu, takže poznám ho už niekoľko rokov a bol to môj prvý virtuálny kontakt s tunajšou slovenskou komunitou, ale živý som nadviazal až teraz.

– V prípade záujmu by ste mohli slúžiť slovenské omše v našich mestách a dedinách? V súčasnosti sú totiž slovenské omše zriedkavosťou, skôr sa konajú pri príležitosti nejakého sviatku, len v Budapešti sa konajú pravidelne každú prvú nedeľu v mesiaci.

– Priznám sa, je to moja osobná túžba. Keď som sem išiel, vedel som, aká je situácia so slovenskými duchovnými v Maďarsku. Pred niekoľkými rokmi som sa stretol s kardinálom Péterom Erdőm v Žiline, kde odovzdával relikvie sv. Štefana tamojšiemu historickému kostolu a tak sme sa rozprávali o tom, že by rád prijal slovenských kňazov do slovenskej služby v Maďarsku, pretože si veľmi praje, aby slovenský duch nevymizol z Maďarska. On je aj zástancom vzájomného zmierenia. Táto jeho myšlienka ma veľmi oslovila. Povedal, že je iné vedieť po slovensky a iné cítiť sa byť Slovákom. Takže slovenské omše sú potrebné aj preto, aby sa posilnilo povedomie Slovákov v Maďarsku. Aj to ovplyvnilo moje rozhodnutie prijať túto misiu. Myslel som si, že popri rehoľnej práci by som mohol slúžiť aj Slovákom v Maďarsku. Určite veľmi rád poslúžim, keď ma vyhľadajú. Samozrejme, na prvom mieste plním požiadavky svojej rehole, ale popri tejto službe budem môcť robiť veľa ďalších vecí a veľmi rád by som pomáhal tunajšej Slovači.

Za rozhovor ďakuje
Eva Fábiánová

Foto: autorka