Evanjelista Matúš nám približuje v Božom slove 15. nedele v cezročnom období Ježiša Krista, rozprávajúceho podobenstvo o rozsievačovi, ktorý rozsieva semeno. A to nielen na úrodnú pôdu, ale i na cestu, na skaly, do tŕnia. Môžeme povedať, že na každú túto čiastku rozsieva rovnaké množstvo zrna. Štvrtku na cestu, štvrtku na skaly, štvrtinu do tŕnia a zvyšok do dobrej pôdy. Rovnomerne.

Čo to znamená?

Pán Ježiš akoby chcel naznačiť, že poslucháči, ktorým sa hlási Božie slovo, sú rozliční.

Jedni sú ako ušliapaná cesta, iní sú ako skala, iní ako pôda zarastená tŕním, iní zase ako úrodná pôda. Ale ešte aj v tej úrodnej pôde sú rozdiely. Jedna prináša stonásobnú, iná len šesťdesiatnásobnú a iná už iba tridsaťnásobnú úrodu. Pán Ježiš jednoducho predvída rozličnosť poslucháčov.

Môžeme sa pýtať, prečo rozsievač tak plytval semeno, prečo si pred siatím neupravil pôdu, aby bola všetka iba úrodná? Prečo si najprv nepooral udupanú poľnú cestu, ktorá mu prechádzala cez roľu? Prečo najprv nevyzbieral a neodpratal skaly z poľa? Prečo najprv neodstránil tŕnie, ktoré mu na poli vyrástlo? Dobrý hospodár by to bol predsa dávno predtým, ako vyšiel siať, urobil.

Keby v podobenstve, ktoré nám povedal Kristus, išlo iba o pôdu, do ktorej sa má zasiať zrno, a o nič viac, bol by to iste všetko urobil.

Podobenstvo je ale pre nás, ľudí, a o nás, o ľuďoch. Tou pôdou je naše ľudské srdce. A ani Kristus nemôže manipulovať s ľudským srdcom, ako by to mohol hospodár so svojou pôdou. V tom je tá veľkosť človeka. V slobode, ktorou nás obdaroval sám Boh.

Pôda sa nikdy nepoorie sama, nezbaví sa skál, ani neočistí od tŕnia. Úrodnou ju spraví človek. Ak to dokáže, aby mal bohatú úrodu, mali by sme dokázať ešte i čosi iné.

Poorať svoje ľudské srdce, aby nebolo tvrdé, zatvrdnuté voči Božiemu slovu. Odpratať častejšie z nášho ľudského srdca skaly či priam niekedy obrovské balvany, ktoré nám bránia prijatiu Božieho slova. Alebo urobiť poriadnu brigádu a vyklčovať z neho tŕnie, bodliaky, vyzbierať všetku burinu, ktorá nám tam narástla. Teda sami sa musíme pripraviť na prijatie Božieho slova, ktoré je tým zrnom, ktoré rozsieva do nás Kristus.

Aké je to moje, konkrétne srdce? Je také úrodné, o akom hovorí Kristus v evanjeliu? Dokáže priniesť aspoň tú minimálnu úrodu, tridsaťnásobok?

Možno už roky počúvam Božie slovo, Kristovo evanjelium. A mení ma? V hlbokej pokore musíme priznať, aj my sami, že každý deň musíme v pote svojej tváre, doslova tak ako to Boh povedal Adamovi, veľmi veľa pracovať na sebe samom, aby to moje srdce bolo aspoň akou-takou úrodnou pôdou.

Kristovo slovo – jeho evanjelium – to je radostná zvesť. Ak by som ho prijímal po celý svoj život do svojho srdca ako do úrodnej pôdy... Aký by som mal byť už dokonalý. A sme? Alebo konkrétnejšie, aby sme sa neskrývali jeden za druhého, som dokonalý? Dokonalejší zo dňa na deň, alebo sú to len akési momenty môjho života, ktoré sú skôr sviatkom, ako niečím samozrejmým?

Koľko trápenia, smútku, ťažkostí, starostí je v tom našom ľudskom živote. Niekedy sa pýtame: prečo je život taký ťažký?

Možno práve preto, že som človekom tvrdého srdca voči Božiemu slovu, ktoré sa odráža odo mňa ako od toho najtvrdšieho kameňa. Možno mám zatvrdnuté srdce voči blížnemu. A možno som človekom tvrdého srdca aj sebe samému, sám pre seba. Že sa nedokážem celkom prijať taký, aký som.

Aké by malo byť to naše srdce? Stačí si otvoriť modlitebnú knižku, ktorúkoľvek, kde nájdeme Litánie k Božskému Srdcu Ježišovmu. Tam máme tie krásne vlastnosti, ktorými oplýva Ježišovo srdce. Srdce Ježišovo – so Slovom Božím podstatne zjednotené, horiace ohnisko lásky, plné dobroty a láskavosti, to, v ktorom má Otec zaľúbenie, trpezlivé a veľmi milosrdné, prameň života a svätosti... Toto je ten konkrétny vzor nášho ľudského srdca, ku ktorému máme kráčať, ktorému sa má podobať aj to moje srdce.

Rozsievač vyšiel rozsievať semeno. To, ktoré sa uchytí v úrodnej zemi, vzklíči, rastie a dozrieva. Zrelý klas sa nakláňa k zemi. Svojou váhou a potom celkom padá v čase žatvy. Iba prázdne klasy sa neskláňajú a poletujú ľahkovážne vo vetre.

To je obraz človeka. Aj ja som bol zasiaty na túto zem. Vzklíčil som, rastiem a dozrievam. To je môj konkrétny život. Príde čas, keď aj ja buď skloním hlavu, ako plný, zrelý klas a doslova padnem celkom k zemi. Jediný pád v živote človeka, ktorý nie je hriešny. Vtedy ma Boh sám zdvihne, aby ma odniesol do svojej Božej stodoly.

Alebo zostanem prázdnym klasom, z ktorého sa budú sypať iba plevy, ktoré sú nanič. Ktoré vyhodia von, pretože pre takých nieto miesta v Božej stodole.

To všetko podľa toho, aké bolo moje srdce. Či úrodné, plné lásky, alebo tvrdé, neprístupné, ako ušliapaná cesta, pole plné skál či neúrodná zem, plná bodľačia a tŕnia

Prosme a modlime sa spoločne za seba i jeden za druhého z hĺbky svojho srdca – Ježišu, tichý a pokorný srdcom, sprav srdce naše podľa srdca svojho. Amen.

Stanislav Brtoš