V sobotu vošiel Ježiš v Kafarnaume do synagógy a učil. I žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci.

A práve bol v ich synagóge človek posadnutý nečistým duchom. Ten vykríkol: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“

Ježiš mu prísne rozkázal: „Mlč a vyjdi z neho!“ Nečistý duch ním zalomcoval a s veľkým krikom z neho vyšiel.

Všetci sa čudovali a jeden druhého sa vypytovali: „Čo je to? Nové učenie s mocou! Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú ho.“ A chýr o ňom sa hneď rozniesol všade, po celej galilejskej krajine. (Lk1, 21-38)

Na začiatku knihy Genezis pri opise stvorenia sveta čítame slová – Na to Boh povedal: urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby (Gn 1,26). Človek je stvorený v Božom pláne na Boží obraz. Stojí priamo pred svätým Bohom. Adamovým pádom však hriech zbúral Boží plán, posvätenie človeka. Prarodičia ľudstva stvorení v stave milosti a spravodlivosti na Boží obraz a podobu, rútia sa do priepasti biedy a stiahli so sebou celé ľudské pokolenie.

Po stáročia bol človek skrze prvý hriech oddelený od Boha nepreniknuteľnou priepasťou. Nebol schopný sám dosiahnuť znovu predchádzajúci stav, v akom bol Adam pri stvorení, ba ani sa k nemu priblížiť.

Boh sám napráva to, čo človek svojím hriechom zničil a povoláva ho znovu k svojej svätosti. Keď sa zjavuje Mojžišovi v horiacom kríku, akoby v slovách nepribližuj sa sem, zobuj si obuv z nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá (Ex 3,5) bola skryto vyjadrená svätosť Boha a hriešnosť človeka. Svätý je Boh, svätá je i zem, len človek je hriešny. Boh však chce, aby človek zmenil svoju hriešnosť za posvätenie, aby bol znova tým obrazom Božím, ako kedysi, na počiatku.

V starom zákone viackrát pripomína ľudu túto svätosť. A keď sa ujíma izraelského národa a volí si ho za vyvolený národ, žiada ju aj od neho. Ja som Pán, ktorý vás vyviedol z egyptskej krajiny, aby som sa stal vaším Bohom. Nuž buďte svätí, lebo ja som svätý (Lv 11,45). Keď neskôr pripravuje izraelský národ skrze Mojžiša na uzatvorenie zmluvy, hovorí Mojžišovi: Toto povieš Jakubovmu domu a zvestuješ Izraelitom: ... budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom (Ex 19,3-6).

Boh chce svätosť každého človeka. Už v Starom zákone to tušil Izaiáš, keď píše: prídu k nemu mnohé kmene a povedia: poďme, vystúpme na Pánov vrch do domu Jakubovho Boha! Nech nás poučí o svojich cestách (Iz 2,3). Izrael ako strážca tohto Božieho prisľúbenia ho mal prenášať z pokolenia na pokolenie. Nebol jediným vlastníkom.

Boh sa ešte viac skláňa k človekovi a pripodobňuje sa mu vo svojom Synovi. Jeho dáva ako vzor svätosti. Svätý Boh a svätý človek zároveň uprostred ľudstva. Až potiaľ Boh zostupuje k nám. Aby nám ukázal svoju svätosť. Stáva sa jedným z nás. Znížil sa na úroveň človeka. Boh vzal na seba našu ľudskú prirodzenosť, aby ju posvätil svojou prítomnosťou a tým každého jedného z nás.

Od chvíle tohto Božieho zostúpenia zase človek vystupuje smerom k Bohu, aby dosiahol svoju svätosť. Boh posväcoval doteraz, odteraz sa posväcuje človek skrze Ježiša Krista. Toto smerovanie nádherne vyjadril apoštol Peter, keď sa Ježiš pýta svojich dvanástich apoštolov: – Aj vy chcete odísť? Peter mu odpovedá za všetkých: – Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a poznali, že ty si Boží Svätý.

V liste Korinťanom apoštol Pavol zase píše: tým, čo sú povolaní v Kristovi Ježišovi a čo sú povolaní byť svätým ľudom spolu so všetkými, ktorí kdekoľvek vzývajú meno Pána Ježiša Krista. Všetci sme podľa slov apoštola Pavla povolaní. Povolaní k svätosti či dokonalosti svojho života.

Byť svätým – podľa vzoru Ježiša Krista. To je náš ideál, ktorý mám mať pred očami. Iste, my nikdy nebudeme natoľko svätí, ako bol svätý Pán Ježiš. Pretože iba Boh je dokonale svätý. Ale sme povolaní posväcovať sa, stávať sa mu podobnými vo svätosti.

Svätosť – to nie je len akási výsada privilegovaných ľudí v Cirkvi. Svätosť – to je normálny, konkrétny, každodenný život človeka, ktorý kráča cestou Božou – cestou Ježiša Krista – a posväcuje sa. Vlastne ani nie sám, ale nechá sa posväcovať samým Bohom, Kristom vo svojom živote.

Nie sme svätí. Ale sme na ceste svätosti. Putujeme za svätosťou. Tak, ako Boh putoval k nám až po obetu svojho vlastného Syna. Toto jeho putovanie bolo práve kvôli tomu, aby nám umožnil naše putovanie – k nemu. K svätosti nášho života. To je Božia vôľa – naše posvätenie.

Máme tak veľmi veľa príkladov zo životopisov svätých. Každý jeden z nich je očividným dôkazom, že svätosť – to nie je nič mimoriadne, nič ťažké, ale naopak. Je to jeden nádherný dobrodružný román, ktorý píšem svojím životom, keď sa celkom odovzdám do Božích rúk. Svätec – to je príklad ľudského života, výzva pre mňa, aby som sa aj ja vydal po ceste svätosti.

Ak nečistý duch vyznáva v dnešnom evanjeliu o Kristovi slová – vieme, kto si, Boží Svätý –, ani my by sme sa nemali nechať zahanbiť a vyznať Krista nielen slovami, ale svojím životom, svojimi skutkami.

Stanislav Brtoš