Keď Ježiš vyšiel z kafarnaumskej synagógy, vošiel s Jakubom a Jánom do Šimonovho a Ondrejovho domu. Šimonova testiná ležala v horúčke. Hneď mu povedali o nej. Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala.

Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. A celé mesto sa zhromaždilo pri dverách.

I uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali.

Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. Šimon a tí, čo boli s ním, pobrali sa za ním. Keď ho našli, povedali mu: „Všetci ťa hľadajú.“

On im odvetil: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“ A chodil po celej Galilei, kázal v ich synagógach a vyháňal zlých duchov. (Mk 1, 29-39)

Ak by sme mali charakterizovať dnešnú dobu, tak by sme mohli povedať, že je veľmi uponáhľaná. Všetci sa niekam ponáhľame, sme v neustálom pohybe, nestíhame, resp. žijeme z hodiny na hodinu, ubiehajú dni, týždne, roky. Túžime na chvíľu sa zastaviť, oddýchnuť si, načerpať nových síl. Ako nám dobre padne miesto niekde v ústraní, v tichu, mimo toho všedného každodenného života.

Aj pobyt človeka v Božom chráme je jedným takýmto okamihom, momentom, miestom ticha, modlitby, prostredím, kde môžeme zažiť ten nádherný okamih vlastného zregenerovania, ponoriť sa do prítomnosti nie ľudskej, ale Božej a prežiť zážitok Božej blízkosti. V modlitbe celého spoločenstva, ale i v modlitbe osobnej, súkromnej.

Aj dnešné evanjelium nám spomína samotu. Samotu Ježiša Krista, ktorá je ale iná ako tá naša ľudská. My sa bojíme samoty. Akoby sme po tom všetkom zhone, ktorý prežívame, zrazu nevedeli čo s časom, ktorý ostal voľný a v ktorom sme sa ocitli. Ale Ježiš nás slovami dnešného evanjelia učí, či nám pripomína, čo znamená pravá samota v živote človeka. Je to čas, priestor, v ktorom sa môžem stretnúť s Otcom, Nebeským Otcom, čas a priestor, v ktorom môžem načerpať znova ten vnútorný pokoj, pravý Boží pokoj. V tomto nám ukázal Kristus príklad. On, ktorý bol Boh, Boží Syn, ktorý nepotreboval modlitbu z povinnosti, ale ju konal z lásky, ktorá je medzi ním a Otcom. Bez modlitby – pokrmu duše – nikdy nebudeme tými pravými ľuďmi, Božími deťmi.

Modlitba – to je základ vzťahu človek a Boh. My máme niekedy problém – delíme v živote všetko na dve časti. To, čo si vyžaduje doba, svet, prostredie, v ktorom žijeme, ja, človek, ako súčasť sveta, a potom druhá strana – ja a Boh, moja modlitba.

Človek – to je telo a duša. A keď takto v pravde každý pozrieme na seba, môžem byť vyrovnanou osobnosťou, ak venujem sebe, svojmu telu tak nekonečne veľa z každého dňa, a pre dušu, ktorá je nesmrteľná, iba naponáhlo raňajšiu či večernú (ak mi ešte ostane čas po ťažkom dni) modlitbu? A prípadne nedeľná sv. omša? A to možno všetko ešte buď z povinnosti, aby sa nepovedalo, alebo zo zvyku, lebo sme sa to kedysi dávno takto naučili...

Modlitba, to by mal byť celý náš život. Nielen tých pár ranných slov, ktoré odrecitujem, možno aj veľakrát mechanicky – ráno, či večer. Modlitba – to je ale 24 hodín môjho života. Každý krok, pohyb, dobrý skutok, moja práca, moje vzťahy k blížnym, k Bohu. To je tá moja samota v Božej prítomnosti uprostred celého dňa. I v tom najnáročnejšom, najťažšom či najhlučnejšom prostredí dnešnej doby. To je púšť môjho života v dnešnom svete. Púšť ticha, oáza pokoja.

Kedysi prišla za mnou jedna žena a sťažovala si: duchovný otče, mám problém. Pomôžte mi. A aký? – pýtam sa. A ona pokračuje: modlila som sa, ale už sa neviem. Pohltil ma zhon sveta. Už si neviem nájsť ten čas samoty, chvíľu ticha na prežitie pokojnej modlitby, ako kedysi. A veľmi sa preto trápim.

Pýtam sa jej: to pracujete neustále bez oddychu?

Viete, hovorí, keď prídem z práce domov, tak hneď varím, upratujem, periem, žehlím... večer zaspávam s prvou slabikou modlitby na perách. A tak sa modlím už iba vtedy, keď pracujem doma. Modlím sa pri varení, praní, upratovaní, žehlení....

Vravím jej: nemáte dôvod sa trápiť. Veď doslova a do písmena sa na vás uskutočňuje to krásne benediktínske heslo ORA ET LABORA. Modli sa a pracuj. To je práve to, o čo sa máme usilovať všetci. Celý náš život, každý deň, každú chvíľu svojho života, každú prácu premieňať na modlitbu. Vy prácou chválite Boha. Vo všetkom tom zhone dňa vnášate tú púšť ticha, samoty do vašej práce.

V ten moment ako keby spadol z jej srdca obrovský balvan. Jej tvár nadobudla úplne iný výraz. Odrážala sa na nej radosť, šťastie, pokoj, nová chuť do života.

Áno, toto je modlitba nášho života. Len je potrebné dať jej ten správny obsah. A tak aj my prosme, ako kedysi apoštoli Ježiša: Pane, nauč nás modliť sa.

Pozrime sa ešte raz na dnešné evanjelium. Na úsvite sa Ježiš modlí – v samote, v ústraní. Ale či aj to uzdravenie Petrovej testinej, mnohých chorých, ktorých k nemu privádzali, a všetko to ohlasovanie po susedných dedinách, kam sa vybral, všetka tá práca nebola tiež jednou úžasnou modlitbou?

Nedeľme prácu od modlitby. Snažme sa ich, naopak, spájať v jedno.

Stanislav Brtoš