Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.“ (Jn 15,9-17)

Medzi ľudské nie najkrajšie vlastnosti patrí i to, že človek túži byť niečím viac ako ostatní. Byť akýmsi vyvoleným oproti ostatným. To je pozostatok ľudskej pýchy, dôsledok ľudskej slabosti, ktorá nás vždy ťahá niekde smerom nadol. To je aj problém dnešného človeka. Zoberme si napríklad mladých ľudí. Už takmer malé deti, aby obstáli, aby uspeli a presadili sa, chcú vynikať a tak popri škole navštevujú rôzne krúžky, rôznu záujmovú činnosť a to až tak, že im neostáva žiadny čas na osobné voľno, dokonca to veľakrát ide aj na úkor iných povinností. Môžu dokázať veľa, ale dôležité nakoniec je to, aké je ovocie mojej práce.

Ak pozrieme na slová Ježiša Krista z evanjelia, sú podobné, ale s iným účinkom. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás.

Dnes je naozaj problém vyvoliť si Ježiša Krista. Pretože žiť podľa jeho náuky, podľa jeho slov, podľa jeho vzoru, či príkladu je pre tento svet akési nemoderné, ba dokonca ťažké. Veľa ľudí si volí všeličo iné, len nie Krista. Aj tí, ktorí si ho zvolia, to nemajú vždy ľahké, ak ho chcú vo všetkom nasledovať. Zachovávať jeho prikázania, rady, odporúčania. V čom je rozdiel oproti prvotným kresťanom a nami dnes? V akom zápale sa v prvotných kresťanských časoch ľudia rozhodovali pre Krista! A pritom boli prenasledovaní, mučení, zabíjaní, hádzaní pred dravé šelmy. Predsa ich nič neodradilo. Dokonca v tých najťažších časoch prenasledovania sa schádzali pod zemou, v katakombách a na hroboch mučeníkov slávili sväté omše. Hroby mučeníkov im boli oltárom. Dnes ani nie sme prenasledovaní a predsa ľudia nemajú taký záujem o Krista.

Možno aj v tom je kus odpovede. Možno nie celá, ale aspoň čiastočná. Pamätám si na časy, keď bola cirkev prenasledovaná. Keď sa modernému človekovi prezentovalo, že náboženstvo je v dnešnej dobe zastarané. Keď sa obmedzovala náboženská sloboda. Žiadne náboženské aktivity, jedine kostol bol akosi povolený, aj to nie všetkým. Cirkev sa snažili zatlačiť do chrámu. Za múry kostolov, mimo bežného sveta. Práve vtedy bol obrovský zápal o vieru v Ježiša Krista. Pretože človek prinášal istú obetu. Veľakrát riskoval, či nebude prepustený z práce. Doslova sa plnili Kristove slová z Písma: pre moje meno vás budú prenasledovať. Tam, kde je obeta, tam žije cirkev. Pretože v cirkvi sa koná a slávi tá najvznešenejšia obeta Ježiša Krista – svätá omša. Iste je pohodlnejšie ostať v nedeľu doma v nepriaznivom počasí, ako ísť do Božieho chrámu. Ale ak sa premôžem a prinesiem istú obetu, mám účasť na obeti Ježiša Krista a na ovocí tejto obety. Účasť na Božom živote. Účasť na Eucharistii. To je to, čo prvých kresťanov tak zapaľovalo.

Ako sme počuli Krista v evanjeliu: nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás. On bol ten, ktorý si zvolil človeka. A každého človeka, aby bol jeho svedkom. Aby bol jeho učeníkom. To on sám si zvolil, že sa stane jedným z nás, človekom. Aby sa nám najviac priblížil. Podobne aj ja, ak sa chcem najviac priblížiť k nemu, musím sa stať jeho učeníkom. Stanem sa ním vtedy, ak splním isté podmienky.

Tá prvá je, aby som sa nebál vybrať si ho, zvoliť si ho za svoj životný štýl. On je vzor, podľa ktorého by som sa mal snažiť žiť.

Ďalšou podmienkou je nebáť sa toho, čo odo mňa Kristus žiada. Aj keď sú jeho požiadavky niekedy radikálne, ťažké, ak sú niekedy aj krížom do môjho života, nikdy ho nebudem niesť sám, ale vo vedomí, že ho Kristus nesie so mnou. Kríž nie je koniec. On mu dal iný zmysel. Ako aj utrpeniu na ňom. Za krížom nasleduje niečo oveľa krajšie. Zmŕtvychvstanie a oslávenie. Je rozdiel, ak ja nesiem kríž bez zmyslu života, alebo v nádeji veľkonočného rána. Nikto nie je bez kríža. Ale je rozdiel, ak ho nesiem sám, alebo ak ho nesiem spolu s Kristom v nádeji.

Napokon bez lásky to nepôjde. Kristus hovorí: podľa toho budú poznať, že ste mojimi učeníkmi, ak sa budete navzájom milovať. Lásku máme odkiaľ čerpať. Práve z Lásky Kristovho kríža. Tu sa spája kríž a láska. V Ježišovi Kristovi.

Svätý Hieronym hovorí, že kto nepozná Písmo, nepozná Krista. Božie slovo treba nielen poznať, ale aj podľa neho žiť. Vtedy splníme to, čo hovorí Kristus. Aby sme prinášali pravé ovocie svojho života.

(sb–vzs)