Ježiš sa zjavil Jedenástim a povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“

Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha. Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali. (Mk 16, 15-20)

Hudobný skladateľ Giacomo Puccini napísal veľa slávnych opier. V roku 1922 ochorel na rakovinu. Pracoval práve na opere Turandot, ktorá sa pokladá za jeho najlepšie dielo. Vtedy Puccini povedal svojim študentom: „Ak nedokončím Turandota, chcem, aby ste ho vy za mňa dokončili.“ Krátko nato zomrel. Študenti Pucciniho operu zodpovedne preštudovali a aj dokončili. V roku 1926 mala svetovú premiéru v Miláne. Dirigoval ju obľúbený Pucciniho študent Arturo Toscanini. Všetko prebiehalo perfektne až do momentu, v ktorom bol Puccini donútený odložiť pero. Po tvári Toscaniniho začali tiecť slzy. Zastavil orchester, prestal dirigovať, obrátil sa k divákom a zakričal: „Po toto miesto napísal operu majster. Potom zomrel.“ V sále nastalo ticho. Toscanini znova zdvihol dirigentskú paličku, obrátil sa znova do sály, usmial sa cez slzy a zvolal: „Ale učni dokončili dielo.“ Keď sa opera skončila, v sále nastal ohromný potlesk. (Cit. M. Link, Podrož, s. 96)

My sme v dnešný sviatok Nanebovstúpenia Pána, keď Pán Ježiš opúšťa tento svet a odchádza k svojmu Otcovi, po dokončení svojho diela, ktoré ho poslal vykonať Otec, počuli jeho slová, ktoré zanechal svojim učeníkom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ To sú slová, ktoré vyzývajú učeníkov Ježiša Krista k tomu, aby oni dokončili a pokračovali v diele, ktoré začal na tejto zemi a ktoré treba neustále rozvíjať, ktoré nemôže ostať zabudnuté. Kristovi učeníci dostali poslanie, misiu, celoživotnú úlohu – učiť a krstiť. Čo znamená, že mali učiť? Nešlo tu o odovzdávanie nejakej zložitej náuky, filozofie alebo ideológie. Veď boli iba obyčajnými, jednoduchými ľuďmi. Ide tu o niečo úplne iné. O odovzdávanie života. Života s Kristom a skrze Krista. To mali učeníci učiť predovšetkým silou vlastného príkladu. Tak ako to robil ich Majster, Učiteľ. On učil a svedčil o Bohu vtedy, keď uzdravoval chorých, sýtil hladných a tešil utrápených. Odsúdil hriech, ale nikdy nie človeka. Ukázal svetu, akú hodnotu má človek v Božích očiach. A kto je vlastne človek v tom pravom slova zmysle. Aj jeho učeníci mali s láskou prijímať všetkých ľudí a umožniť im, aby v nich stretli a spoznali Krista. Až potom mohlo nasledovať konkrétne rozprávanie o Bohu, o Ježišovi, o Cirkvi a iných náboženských pravdách.

Učeníkom malo záležať na tom, aby sa šírila Kristova Cirkev. Aby dokázali presvedčiť ľudí, že stať sa krstom členom Cirkvi znamená získať najväčšiu hodnotu v živote. Že v Cirkvi je spása v Ježišovi Kristovi, že v nej sa každý stáva Kristovým bratom a sestrou a že v Cirkvi, ktorá je milovanou nevestou nepoškvrneného baránka Ježiša Krista, sa nám dáva Ježiš pod spôsobmi chleba a vína. Tak ako apoštoli, aj my dostávame od Krista poslanie učiť a pomáhať privádzať ľudí ku krstnému prameňu Cirkvi. Aj my to môžeme robiť len takým istým spôsobom, ako to robil Ježiš a apoštoli. Aj my musíme učiť predovšetkým vlastným príkladom, svedectvom svojho života.

Možno ste počuli, že Sv. Otec Ján Pavol II. hovoril často o reevanjelizácii. To znamená, že treba ohlasovať evanjelium ľuďom, ktorí už boli kedysi pokrstení, ale dnes z rôznych dôvodov sú mŕtvymi členmi Cirkvi. A tu je tiež priestor pre naše poslanie. Veď aj medzi nami žijú ľudia, ktorí boli kedysi pokrstení a dnes už to nemá pre nich žiaden zmysel. Nie je práve táto oblasť miestom môjho poslania, v ktorom môžem byť pokračovateľom Ježišovho odkazu z dnešného evanjelia?

Legenda hovorí, že keď Ježiš vystúpil do neba, ľudia, ktorí sa tam nachádzali, sa naľakali, keď videli jeho rany, znak, ako veľmi trpel. Archanjel Gabriel sa ho pýta: „Pane, vedia všetci ľudia na zemi, ako veľmi si za nich trpel, ako veľmi si ich miloval?“ „Ale nie,“ odpovedal Ježiš, „vie to len hŕstka ľudí v Palestíne, ale oni to povedia druhým.“ Gabriel sa dostal do pomykova. Vedel, akí sú ľudia veľmi premenliví. A preto sa opäť pýta Ježiša: „Ale, Pane, čo sa stane, keď začnú o tebe pochybovať? Čo bude, ak ich pohltia starosti o vlastný život a zabudnú o tebe rozprávať druhým? Nepripravil si nejaký iný plán, aby si predišiel takejto situácii?“ Ježiš odpovedá: „Na to všetko som myslel. Ale nemám žiaden havarijný plán. Mám len jeden plán – počítam so svojimi priateľmi.“

Tak ako v tejto legende Ježiš hovorí, že počíta so svojimi priateľmi, tak počíta aj s každým z nás. Ani dnes nemá nijaký iný plán, núdzový, krízový či havarijný. Pretože je iba jeden Boží plán spásy, ktorý nám naplno zviditeľnil Kristus. Tak ako on neopustil nás, ako to prisľúbil, keď povedal – ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. Pamätajme teda na to, že nás Ježiš považuje za priateľov, ktorým verí a že aj ja môžem a mám byť tým, kto môže prispieť k naplneniu Božieho plánu. Už to by malo byť vyznamenaním pre mňa, že ma Kristus pozval k spolupráci na Božom pláne. Amen.

(sb–vzs)