Obdobie farára Eugena Sziládyho (skôr pomocný farár Martina Morháča) trvalo od roku 1942 do 1965. Nájomné domy prevzal zbor do svojej správy k 1. máju 1952 a užíval ich približne desať mesiacov. Celkové príjmy pochádzajúce z domov v marci 1953 predstavovali 42 587 forintov. Nájomné domy boli od jari 1953 v dvoch etapách zoštátnené, čo opäť priviedlo zbor na pokraj krachu. Žiadosť farára Eugena Sziládyho a dozorcu Juraja Podhradského o odškodnenie je charakteristickým príkladom nového spôsobu jednania príznačného pre toto obdobie.

Kostol a nájomné domy, obchody prežívali svoje všedné dni v spoločnom priestore. Z tohto núteného vzťahu vyplývalo nespočetné množstvo konfliktov, v tejto veci sa zrodilo množstvo žiadostí a sťažností: na dvore kostola venčili psov, bohoslužby rušil hluk „detí z ulice”, niektorí sem vozili stavebný odpad. Situáciu charakterizuje Eugen Szilády vo svojej sťažnosti adresovanej Hygienickému úradu (1954) nasledovne:

„Keďže na dvore na Rákócziho tr. č. 57 v VIII. budapeštianskom obvode vznikli pomery, ktoré sú zo zdravotného hľadiska neprijateľné, po viacerých ústnych oznámeniach sa na Hygienický úrad obraciam tentoraz písomne.

Zo štátneho bytového domu na dvore kostola na Rákócziho triede č. 57 celé desaťročia vynášal smeti domovníkov pomocník zo susedného domu na Aggteleki ul. č. 4, ktorý dňom 15. januára t. r. odmietol vykonávať túto službu. V dôsledku toho obyvatelia domu začali vynášať smeti na dvor kostola, ktoré sa od januára rozrástli na obrovský kopec. Nad tým sa už aj doteraz mnohí pohoršovali, ale táto situácia k dnešnému dňu znamená hrozbu pre verejné zdravie a stala sa neudržateľnou. Na smetisko sa otvárajú okná, okolo neho sa celý deň hrajú deti a je pochopiteľné, že obyvatelia pre odporný zápach, ktorý uniká zo smetiska, a muchám, červom a potkanom každodenne protestujú.

S úctou prosím, vážený Hygienický úrad, aby tento raz už súrne, na mieste preskúmal situáciu a kompetentnú kanceláriu organizácie pre správu bytov vyzval na vykonanie potrebných opatrení.“

Neblahé podmienky viedli k situácii, o ktorej sa dočítame v životopisných spomienkach seniora Emila Korena:

„Náš slovenský cirkevný zbor na Rákócziho triede č. 57 je najproblematickejším zborom. Počet jeho registrovaných veriacich je menej ako sto, ale všetci bez výnimky sú aj aktívnymi, platiacimi členmi maďarských zborov podľa svojho bydliska. Aj tento počet však klesá. Udržiava ho iba vedomie vyplývajúce z identity, jazykové potreby a ďalej majetok, ktorým disponuje. Jeho obrovský kostol však chátra, je v životunebezpečnom stave. Vonkajšia omietka opadáva, a aby nepadala ľuďom na hlavy, musel sa kostol ohradiť drôteným plotom. Obrovský luster spadol zo stropu a rozbil sa na kúsky. Jeho organ rozkradli chuligáni. Cenný archív zboru bol neusporiadane nahádzaný do miestnosti vo veži. Kostol sa nijakým spôsobom nemohol využívať. Grünvalszky sa ho snažil – kým sa dalo – naplniť ľuďmi zo strany Jozefova, usporadúval v ňom týždňové evanjelizačné série s renomovanými evanjelizátormi (Túróczy), nikdy sa však nezišlo viac ako niekoľko desiatok veriacich. Farár slovenského zboru, Dr. Eugen Szilády (Bahil) nedovolil, aby sa ho niekto dotkol. Ale nebol schopný ani obnoviť ho. Nenašli sme cirkevný orgán, ktorý by sa bol ujal tohto obrovského kostola. Nakoniec sme kostol – po smrti Eugena Sziládyho – predali. Myslím si, že to bol jediný evanjelický kostol v krajine, ktorý sme predali po tom, ako roky stál prázdny. Kúpil ho VITUKI [Vodohospodársky výskumný ústav] na účely výstavných priestorov. Z dôvodu ochrany kultúrnych pamiatok sa zvonka musel obnoviť v pôvodnej podobe kostola. Zvnútra bol rozdelený na viacero miestností. Apsida v zadnej časti kostola sa mala oddeliť a mal sa z nej vytvoriť jeden malý kostol so zadným vchodom. (Nikdy sa tak nestalo.) Dostali zaň dva milióny forintov. Sumu uložili ako kapitál. Cenný oltárny obraz Móra Thana kúpil pre svoj kostol zbor v Dunaeďháze. Archív dal usporiadať Grünvalszky a čo sa dalo, nechal previezť do Evanjelického krajinského archívu. Tomuto zdanlivo luxusnému zboru zostal jeden päťizbový farársky byt, trojizbová kancelária, jeden byt pre kaplána a jedna zborová miestnosť na účely bohoslužieb. (Farársky byt si neskôr prenajal Severný dištrikt pre biskupa.)“

Predaný kostol neskôr fungoval ako kancelárska budova, predvádzacia miestnosť, fotolaboratórium a kníhkupectvo a po privatizácii ako diskotéka, bingo herňa, predajňa second hand textilu a stredisko bojových umení. „Z ulice už chrám nevidno. Stojí v pasci činžiakov už celkom ošarpaný a zničený,“ napísala vo svojej štúdii historička Anna Kováčová.

Sprac. zp

Zdroj: A. Kováčová, L. Matus: Utrpenia Jóba – peripetie jedného evanjelického zboru

Foto: archív

http://www.oslovma.hu/XXX/BpEvan12.pdf