V prvý deň sviatkov Nekvasených chlebov, keď zabíjali veľkonočného baránka, učeníci povedali Ježišovi: „Kde ti máme ísť pripraviť veľkonočnú večeru?“

Poslal dvoch zo svojich učeníkov a vravel im: „Choďte do mesta. Tam stretnete človeka, ktorý bude niesť džbán vody. Choďte za ním a pánovi domu, do ktorého vojde, povedzte: ‚Učiteľ odkazuje: Kde je pre mňa miestnosť, v ktorej by som mohol jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka?‘ On vám ukáže veľkú hornú sieň, prestretú a pripravenú. Tam nám prichystajte.“

Učeníci odišli a keď prišli do mesta, všetko našli tak, ako im povedal. A pripravili veľkonočného baránka.

Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: „Vezmite, toto je moje telo!“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. A povedal im: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých. Veru, hovorím vám: Už nebudem piť z plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť nový v Božom kráľovstve.“

Potom zaspievali chválospev a vyšli na Olivovú horu. (Mk 14,12–16.22–26)

Hovorí sa o nás, že človek je tvor zvedavý, vždy túžiaci po poznaní. Skúsme dnes zamerať svoju zvedavosť na tajomstvo Eucharistie, pretože mnohí neveriaci sa často pýtajú: ako je to možné, že v kúsku chleba je prítomný Boh. My sa nad tým ani nezamýšľame. Berieme to akosi automaticky a samozrejme. Ale keby sa nás na to niekto opýtal, vedeli by sme mu odpovedať?

Niekoľko vedcov urobilo zaujímavý pokus. Zobrali dve hostie, jednu nepremenenú a druhú premenenú. Obe podrobili rôznym pokusom. Aký bol výsledok?! Všetko rovnaké. Žiadna zmena. Prečo?

Nám nejde o vedecký dôkaz, ale o dôkaz viery. Tak ako ani malé dieťa v matkinom náručí nepotrebuje žiadny vedecký dôkaz o jej láske – ono vie a verí, že matka robí pre neho to najlepšie, že má všetko, čo potrebuje, že ho miluje svojou materinskou láskou a nedovolí, aby mu bolo ublížené –, tak ani nám pri Eucharistii nejde o dôkaz vedy.

Čo sa teda deje pri premenení? Podstata chleba je to, že je chlebom, podstatou vína, že je vínom. Podstatu môžeme vnímať iba rozumom a nie zmyslami. Akcidenty (sprievodné, vedľajšie znaky) môžeme vnímať zmyslami. Sú to vlastne vlastnosti ako je tvar, farba, veľkosť, chuť. Pri premenení, alebo ako sa to správne nazýva, pri prepodstatnení, transubstanciácii, dochádza k premeneniu podstaty chleba na telo Kristovo a vína na krv Kristovu. Pritom však akcidenty ostávajú nezmenené. My, ľudia, nie sme zvyknutí na takúto zmenu. Pretože zo skúsenosti vieme, že v prírode a všade okolo nás, keď sa mení podstata, menia sa zároveň aj akcidenty a naopak. Nám však ide o správny pohľad viery na tajomstvo Eucharistie, na najväčší zázrak, ktorý sa každý deň koná pred naším zrakom, uprostred nás.

Mnohí z radov neveriacich nám vyčítajú, že veríme niečomu, čo sami nemôžeme dokázať. Keď sa pozrieme okolo seba, máme množstvo iných nevysvetliteľných udalostí.

Keď náš organizmus denne dokáže premieňať potravu, ktorú prijíma, na tkanivá, svalovinu, na zásoby tuku, cukru, bielkovín, prečo by potom nemohol Boh premeniť chlieb a víno na svoje telo a krv?!

Alebo ako je to možné, že v tak malom kúsku oplátky je celý nekonečný a veľký Boh? Ak sa teraz pozrieme z kopca, veže, okna, budovy na krajinu, aká je veľká, predsa sa nám celá zobrazí na sietnici nášho malého oka. Prečo potom Kristus by nemohol byť v takej malej hostii?!

Nám sa netreba dívať na toto najväčšie tajomstvo pohľadom vedy, my potrebujeme očistiť pohľad našej viery a s dôverou prijímať Ježišove slová, ktoré vyriekol pred apoštolmi. Keby nebol schopný premeniť chlieb a víno na svoje telo a krv, nikdy by nepovedal: „Toto je moje telo... Toto je moja krv...“

Keď prijímame Eucharistiu, spájame sa s Kristom. Eucharistia a naša účasť na nej nás zjednocuje navzájom. Eucharistia buduje Cirkev, pretože slávenie Eucharistie je stredobodom celej Cirkvi. Na samom počiatku, pri poslednej večeri sa spojili dvanásti apoštoli s Ježišom, ktorý im ponúkol svoje telo a svoju krv a tým ich zapojil do tajomstva obety, ktorá sa naplnila o niekoľko hodín na Kalvárii. Vo Večeradle prijali Ježišovo pozvanie „Vezmite a jedzte... Pite z neho všetci.“ (Mt 26,26–27) a tým po prvý raz vstúpili do sviatostného spoločenstva s ním.

Od tejto chvíle až do konca vekov sa Cirkev buduje prostredníctvom sviatostného spoločenstva s Božím Synom, ktorý sa za nás obetoval. Našou účasťou na eucharistickej obeti, a predovšetkým plnou účasťou na nej, ktorá sa dosahuje pri svätom prijímaní, nielenže každý z nás prijíma Krista, ale aj Kristus prijíma každého z nás. Vytvára s nami spoločenstvo, priateľstvo, keď hovorí: „Ste mojimi priateľmi.“ (Jn 15,14). A neustále nás pozýva k tomuto priateľstvu „Ostaňte vo mne a ja vo vás.“ (Jn 15,4)

Takto spojení s Kristom sa máme stávať ako Boží ľud akoby sviatosťou pre celé ľudstvo, znamením a nástrojom spásy, ktorú uskutočnil Kristus na vykúpenie všetkých.

(sb–vzs)