Ježiš povedal zástupom: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“

A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“

V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil. (Mk 4,26-34)

Pán Ježiš v celom svojom posolstve ohlasuje tému Božieho kráľovstva. To sú jeho prvé slová, zhodné so slovami Jána Krstiteľa na začiatku jeho verejnej činnosti: Priblížilo sa Božie kráľovstvo. Ono je vo vás. Je medzi vami. Evanjelium blížiacej sa nedele ho predstavuje podobenstvom. K čomu prirovnáva Ježiš Božie kráľovstvo? Akým podobenstvom ho znázorňuje? To, čo je Božie a veľké, znázorňuje niečím malým. Volí veľmi dobrý príklad, aj keď na prvý pohľad sa nám to nemusí zdať.

Mnohé veci v ľudskom živote sú malé, bezvýznamné, ale to ešte neznamená, že nemajú veľkú hodnotu. Z malého dieťaťa vyrastie plnohodnotný človek. Každodenná starostlivosť a výchova v rodine, ak je dobrá a správna, prinesie vytúžené ovocie. Koľko námahy v živote človeka, drobnej práce sa za ňou skrýva, ale bez toho by sme nežili naplno svoj ľudský život.

Ale nemusíme ostať len pri tom svetskom. Ak zalistujeme vo Svätom Písme, nájdeme tam mnohé príklady, čo znamená to malé v očiach ľudí pred Bohom a v jeho pláne.

Malý bezvýznamný chlapec Dávid a oproti nemu mocný a silný Goliáš, ktorý bol pýchou filištínskeho vojska. Práve z toho malého, bezvýznamného chlapca Dávida sa stáva veľký Boží muž, kráľ, a zanecháva po sebe veľké kráľovstvo.

Abrahám, ktorý až do vysokého veku bol bez potomstva, čo bola hanba v očiach vtedajšieho človeka, sa neskôr stáva otcom vyvoleného národa.

Kríž, v očiach pohanského sveta bezvýznamný, potupa pre človeka, sa stáva niečím novým, veľkým, majestátnym, práve vďaka Kristovi. Boh robí z kríža maják, ktorý ukazuje celému svetu spásu skrze obetu Ježiša Krista.

Vidíme, že to, čo je v očiach ľudí naozaj niekedy malé, nepatrné, dokonca až ponižujúce, to si volí Boh ako nástroj a prostredníctvom neho robí potom veľké veci.

Niečo podobné máme aj v Máriinom Magnifikáte: „Rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú, mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.“

Pán Ježiš nezačínal veľkolepo, so slávou, s pompéznosťou so svojím učením a ohlasovaním Božieho kráľovstva. Dokonca bol odmietnutý a neprijatý. Iba malá skupina ľudí ho spočiatku dokázala pochopiť a prijať jeho náuku. Predsa však to, čo vybudoval, nadobudlo obrovské rozmery. Zaujalo a obsiahlo celý svet. Čo je raz plánom Božím, nič tomu nezabráni, aby sa to stalo skutočnosťou a aby sa tu raz ukázalo v plnej sláve. Aj keď niekedy to Božie môže byť na začiatku nepatrné v očiach sveta, ako napr. to horčičné semienko, ku ktorému Kristus prirovnáva Božie kráľovstvo. Ale po čase nadobúda obrovské rozmery. Apoštol Pavol nám to krásne opisuje v Prvom liste Korinťanom: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale vzrast dal Boh. A tak ani ten, čo sadí, nie je nič, ani ten, čo polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast“ (1 Kor 3, 6-7).

Vidíme teda, že aj s Božím kráľovstvom je to tak. Boh mu dáva vzrast a my ho budujeme spolu s ním. Božie kráľovstvo, to je moja účasť na Božom živote. A znova, nielen kdesi v budúcnosti, v nedohľadne, možno niečo nejasné, ale už tu, teraz, vďaka Kristovi skrze moju účasť na Božom živote. Mohli by sme povedať, že je to večnosť, ktorá vstúpila do tohto času, do tohto sveta, v ktorom žijem ja. To je môj vzťah k Bohu, moja odpoveď na Božie pozvanie. Môj každodenný život prežitý nielen vo vedomí svetských starostí a radostí, ale preniknutý a prežitý vo vedomí, že ma preniká Boh svojou prítomnosťou, že som aj Boží, Božie dieťa.

Aké privilégium máme? Už teraz patríme do Božieho kráľovstva. Nielen potom. Takto to robí Boh. Nie sľuby – budeš môcť byť v Božom kráľovstve ak... Ale hovorí mi: už teraz prežívaš Božie kráľovstvo a buduješ ho spolu so mnou, každý bez rozdielu tak, ako môže. Robí ma rovnocenným partnerom tejto prekrásnej veľkolepej stavby Božieho kráľovstva.

Možno sme naozaj niekedy nepatrní v očiach sveta. Ale to nech nás netrápi. Navonok nie sme iní ako ostatní ľudia. Ale vo vnútri máme vedomie, že žijeme aj pre niečo viac. Že žijeme aj pre večnosť, nielen pre tento svet. To nech ma teší, napĺňa radosťou. Božie kráľovstvo, ktoré je v nás. Medzi nami.

(sb-vzs)