Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou, tak ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode.

Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho.

A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“

Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“ (Mk 4,35-41)

Určite každý z nás už prežil situáciu, keď sme sa ocitli v probléme a čakali sme, že nám niekto pomôže. Dokonca niekedy zájdeme až tak ďaleko, že z hĺbky srdca voláme – Pane Bože, prosím, pomôž mi. Ale súčasne čakáme aj nejakú pomoc od človeka. Stretávajú sa v nás vtedy dva svety. Viera v Boha a viera v pomoc človeka. Evanjelium blížiacej sa nedele nám podáva návod, ako riešiť takúto situáciu.

Apoštoli sa ocitli v probléme. A hľadajú pomoc. Majú medzi sebou Božieho Syna Ježiša Krista i človeka zároveň. Kristus im ukazuje, ako riešiť vzniknutý problém. Najprv ho rieši ľudsky. Zachraňuje človeka z nebezpečenstva, zbavuje ho strachu, beznádeje, zúfalstva. Samozrejme, že s Božou mocou. Pripravuje si cestu. Aby mohol otvoriť novú, dôležitejšiu tému. Až potom sa pýta na ich vieru.

Matka Tereza z Kalkaty raz našla na ulici človeka, ktorý už umieral a ktorého si nikto nevšímal. Zomieral v špine, chorobe, opustený. Najprv sa o neho postarala ľudsky. Urobila, čo mohla. Prejavila mu lásku. A potom, keď takto pripravila cestu, sa ho spýta: Veríš v Boha? A vtedy jej odpovedal úprimne: Áno, verím.

Práve na toto by sme nemali zabúdať v našom každodennom živote. Všetci máme poslanie – byť svedkami Ježiša Krista vo svete. Sám Kristus sa o nás tak vyjadril vo svojom slove: „vy ste svetlo sveta... mesto postavené na návrší... Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt5, 14-16). My, celá Cirkev, máme zodpovednosť za šírenie Kristovho evanjelia, za šírenie a budovanie Božieho kráľovstva. A k tomu potrebujeme, aby sme najprv našli cestu k človeku. Cestu lásky – tak, ako si ju našiel Kristus. Ani on hneď nezjavil tajomstvo spásy, najprv sa vydal cestou zblíženia sa s človekom. To sú jeho skutky lásky – uzdravenia chromých, slepých, hluchých, malomocných. Zázraky, ktoré robil pred očami ľudí. Odpustenie hriechov. Ujímal sa človeka všade, kde chodil. Až potom hovoril ľuďom pravdu aj o Bohu, o človekovi. O spáse, o večnom živote. Keby zvolil opačný postup, ktovie, či by mal toľko poslucháčov a nasledovníkov.

Aj my potrebujeme robiť to isté, osvojiť si tento Kristov postoj. Najprv byť ľudský, plný lásky k inému človeku. A potom zvestovať aj to, čo je Božie. Nemožno stavať duchovno, nadprirodzeno, bez ľudskosti. Človek je najprv človekom, to je naša prirodzenosť. Aj Boh stavia len na tom, čo je v nás ľudské, prirodzené. Potom to pozdvihuje vyššie, do nadprirodzena. Potom dopĺňa to svoje, čo je Božie. Takto dvíha človeka do nadprirodzeného, Božieho života. Najprv sa človek rodí do tohto sveta ako súčasť prírody. Až potom ho krstom Boh dvíha k novému, večnému životu.

To je niekedy problém našej viery. Sme niekedy možno až príliš jednostranní, toto musíš, lebo ak nie, tak to nie je správne.

Možno postaviť otázku z inej strany. Tú istú, ako položil Kristus apoštolom ohľadom viery. Viera ‒ to je božská čnosť. Prvá z troch božských čností. Až za ňou nasleduje nádej a láska.

Aj viera sa musí prežívať v láske. Kristus ju zvestoval v láske k človeku. Boh mi ju dáva ako Boží dar. Boh, ktorý je láska. Tak potom môžeme povedať, že samotná láska mi dáva tento Boží dar. Predsa pravá viera je z lásky.

V príklade Matky Terezy z Kalkaty je to fantasticky zdôraznené. Cez lásku priviedla chorého človeka k viere v svojho Boha. Skúsme sa preto opýtať sami seba, akú mám teda ja vieru? Pravú, podloženú láskou a postavenú na láske? Alebo je to iná viera.

Ak sa prezentujeme vo svete ako veriaci ľudia, ak vydávame svedectvo a chceme svedčiť o viere, musíme svedčiť láskou. Skutkami lásky. A to nie je nič iné, ako to, čo vyjadril Kristus v dvoch najväčších príkazoch – Láska k Bohu a k blížnemu. V nich je zahrnutý celý Mojžišov zákon. Ak mám lásku a viem ju prejaviť voči človeku, potom mám aj správnu vieru založenú na tom podstatnom. Na láske, od ktorej vlastne sama pochádza.

Napokon, kedy máme problémy s vierou? V hriechu. A hriech – to je nedostatok lásky. Čo vtedy človek robí? Uteká k sviatosti zmierenia. Aby sa očistil. Aby sa zbavil svojej viny, svojho hriechu a stretol sa s odpúšťajúcou Božou láskou. Aby zakúsil na sebe dotyky Božieho milosrdenstva.

Presne to urobili apoštoli. Možno nie v hriechu, ale tiež boli v ohrození. Učiteľ, hynieme – prosba, s ktorou sa obrátili na toho najpovolanejšieho. Na Krista, Božieho Syna. Kristus – to je Boží dar lásky voči človeku a celému svetu. Láska Ježiša Krista ich zachránila.

(sb – vzs)