Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého. Duch ho vodil štyridsať dní po púšti a diabol ho pokúšal. V tých dňoch nič nejedol. A keď sa skončili, vyhladol. Tu mu diabol povedal: „Ak si Boží Syn, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom.“ Ježiš mu odvetil: „Napísané je: ‚Nielen z chleba žije človek.‘“

Potom ho diabol vyzdvihol, v jedinom okamihu mu ukázal všetky kráľovstvá sveta a vravel mu: „Dám ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal a dám ju, komu chcem. Ak sa mi teda budeš klaňať, všetka bude tvoja.“ Ježiš mu povedal: „Je napísané: ‚Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.‘“

Potom ho zaviedol do Jeruzalema, postavil ho na vrchol chrámu a povedal mu: „Ak si Boží Syn, vrhni sa stadeto dolu, veď je napísané: ‚Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa chránili,‘ a, vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.‘“ Ježiš mu odvetil: „Je povedané: ‚Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.‘“

Keď diabol skončil všetko pokúšanie, na čas od neho odišiel.(Lk 4,1-13)

Na prvú pôstnu nedeľu nás Božie slovo prenáša na púšť. Ako sme to počuli hneď v prvých slovách z evanjelia – Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého. Duch ho vodil štyridsať dní po púšti... My si vieme predstaviť púšť na ten náš ľudský spôsob, ako niečo, čo je bez života, kde človek len veľmi ťažko prežije. Ale vieme aj to, čo znamená oáza uprostred púšte. Uprostred tej všetkej pustatiny sa zrazu objaví nádherný život. Možno akýsi malý zázrak, ktorý je ťažko pochopiteľný ľudskému rozumu. Ak pozrieme na symbol púšte vo Svätom Písme – tak nám ju predstavuje v inom pohľade. Nielen ako niečo, čo je bez života, ale aj ako vynikajúce miesto stretnutia s Bohom.

Tak bola púšť miestom pre putovanie izraelského národa z egyptského zajatia. Putoval vedený samým Bohom. Boh bol uprostred svojho ľudu. Púšť bola miestom pre proroka Eliáša, ktorý prežil na nej štyridsať dní. Bola aj východiskovým, prípravným miestom pre Jána Krstiteľa, ktorý pripravoval cestu Pánovi. A Boh bol s ním.

Ježiš akoby chcel svojím pobytom na púšti pred začiatkom svojho verejného účinkovania potvrdiť tento starozákonný zvyk – sám tam strávi štyridsať dní. Pridáva však k nemu niečo viac. Púšť je pre neho nielen miestom utiahnutia sa a miestom dôverného stretnutia s Bohom, ale aj miestom veľmi dôležitého boja – ako nám to opisuje Sväté Písmo – a diabol ho tam pokúšal.

Vieme, že Kristus sa stal človekom, vo všetkom nám podobný, okrem hriechu. Ak nám bol naozaj vo všetkom podobný, tak práve tu je veľmi výstižne vyjadrená podobnosť s človekom. Dal príklad – ako dokázať zvíťaziť nad pokušením v ľudskom živote. Nebol skúšaný, ani pokúšaný ako Boh, lež ako človek. Ako jeden z nás.

Pozrime na to, ako rafinovane pokúša diabol Krista.

Ak si Božím Synom, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom. To, v čom nevyhovel diablovi, sám neskôr urobil pred očami mnohých, keď vykonal zázračné rozmnoženie chleba a nasýtil niekoľkotisícový zástup.. Nespravil z chleba prostriedok svojej popularity, ani moci, ktorú mu ponúkal diabol. On z neho spravil predobraz seba samého – v dare Eucharistie, ktorú neskôr zanechal prostredníctvom svojich apoštolov – ako posilu v boji proti hriechu, v boji proti pokušeniu, a, samozrejme, ako zdroj Božej milosti a svojej prítomnosti medzi nami. Vedel správne rozlíšiť, kedy vykonať zázrak. Nie vtedy, keď by bol zradou voči Bohu, ale keď prišiel čas. Neponáhľať sa, ale vytrvať. Pretože nie všetko, čo sa ponúka, čo sa zdá pekné, je aj dobré. Tu sa musíme učiť od Krista vedieť rozlišovať vo svojom živote medzi dobrom a zlom. Na to máme rozum ako Boží dar, aby sme vedeli spoznať čo je dobré a čo je zlé. A nie dať sa oklamať.

Dám ti ... moc a slávu, ... Ak sa mi teda budeš klaňať, všetka bude tvoja. Čo mohol dať satan Kristovi? A čo môže dať nám ľuďom? Jedine to, že ma oklame. Tak ako oklamal prvého človeka. Krista oklamať nemohol, ale nás ľudí áno. Práve vtedy človek padá v klamstve, ktoré prijímame ako zdanlivú pravdu. Kristus neprišiel preto, aby človeka ešte viac strhol do pádu, ale preto, aby ho z neho pozdvihol. To je víťazstvo Kristovho kríža. Kristov kríž zostal pevne stáť vztýčený na Kalvárii, aby diabol pred ním kapituloval.

Ak si Boží Syn, vrhni sa stadeto dolu, veď je napísané: ‚Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa chránili a vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.‘ Tak veľmi aktuálne pre dnešnú dobu – skoč a nič sa ti nestane. To je senzácia, obdiv, veľkosť v očiach ľudí. Kristus však neprišiel preto, aby robil senzácie, aby sa stával veľkým, mocným, silným a pyšným, ale preto, aby plnil Otcovu vôľu. Pre záchranu a spásu človeka. Aj mňa, aj teba. On ide inou cestou k ľudskej veľkosti. Cestou vernosti v láske k Bohu, k ľuďom a cestou vernosti svojmu poslaniu. To je to pokušenie dnešného človeka. Byť veľkým za každú cenu. Slávnym v očiach druhých. Koľko takých senzácií máme na každom kroku. A keď pozrieme, ako sa k tej senzácii človek dostal, tak veľakrát je to na pohoršenie v našich očiach.

Len dve veci chce odo mňa Boh cez toto pôstne obdobie. Pokánie – to je moja kajúcnosť, a návrat k evanjeliu, čo nie je nič iné ako môj návrat k Ježišovi Kristovi. Ak sa chcem podobať Kristovi, tak práve v tomto. Aby som podľa jeho príkladu práve pokáním a návratom k evanjeliu dokázal víťaziť tak ako on nad pokušeniami svojho života.

(sb-vzs)