Ani dlhotrvajúca pandémia nedokázala zničiť túžbu Čabanov po slovenskej modlitbe v kostole. Teraz (keďže je zima) sa náboženské stretnutia konajú v Malom evanjelickom kostole, v ktorom je zavedené kúrenie. Békeščabiansky zbor je asi posledný cirkevný zbor na svete, ktorý na hlavných službách Božích používa spevník Tranoscius.

Obrady v slovenskom jazyku sa konajú každú nedeľu o 8.45 hodine. Ako vo väčšine prípadov, aj v poslednú februárovú nedeľu kázal riaditeľ békeščabianskeho evanjelického cirkevného zboru a. v. Pavel Gabriel Kutyej, ktorý tentoraz kládol dôraz na výchovu mladej veriacej inteligencie.

„Človek je tak stvorený preto, aby vedel vykonávať služby v tomto svete. Po narodení sa postupne naučí sedieť, postaviť sa na nôžky, chodiť a potom hovoriť. Najprv len niekoľko slov a potom, čím je dieťa väčšie, tým viac vie konať, hovoriť a pochopiť viac vecí na tomto svete. Hospodin stvoril človeka a dal mu rozum, rozum, ktorý sa vyvíja a ktorým môžeme porozumieť jeho slová, predkladať mu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách. Malé deti, hneď ako sa naučia rozprávať, naučí mamička krátku modlitbu a tak zaseje do ich srdca semeno pobožnosti, aby ďalej rástli vo viere.“

V čabianskom zbore je tradíciou, že kantor vyberá spevy na služby Božie. Samozrejme, aj teraz to bolo tak. Kantor Csaba Alföldi vybral spev číslo 693, kde nájdeme veľmi silný odkaz na dnešnú dobu:

„Dobrý jsem boj bojoval Do
mého skonání, A víru jsem zachoval
I dobré svědomí.“

Bohoslužba vždy končí 811. spevom „Dej nám pokoj, Hospodine“. Táto záverečná pieseň je unikátnosťou evanjelického cirkevného zboru v Békešskej Čabe. Spev sa nachádza v štvrtej kapitole s nadpisom „V čas válečný za pokoj“. V Békešskej Čabe do začiatku druhej svetovej vojny posledná pieseň na službách Božích bola vždy iná. Ale keď sa začala vojna, spievali ju na pamiatku Čabanov, ktorí padli v boji, a za tých, ktorí ešte bojovali na frontoch. Koniec druhej svetovej vojny neznamenal, že všetko bude tak ako predtým, lebo v rokoch 1946 až 1948 prebiehala výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom a tá spečatila osud nielen čabianskych, ale aj dolnozemských Slovákov, ktorí to prežívali ako obrovskú stratu. Preto spievali 811. spev naďalej. Počas výmeny obyvateľstva Békešská Čaba stratila skoro sto percent slovenskej inteligencie a tak v čabianskom kostole spievame dodnes „Dej nám pokoj“ ako posledné volanie o pomoc, aby nevymrel náš jazyk a náš slovenský cirkevný zbor. Viacerí na konci terajšej februárovej bohoslužby povedali, že si vôbec nemysleli, že v ich živote bude tento spev znova natoľko aktuálny.

(BPL)

Foto: Bence Püski-Liker