Husia koža

Ja som vyrastala v dobe, keď v pondelok ešte nebolo televízne vysielanie, a televízor som veľa nepozerala. Bývala som na internáte, kde v klubovni bol čierno-biely prijímač zatvorený v skrini. Nič iné mi teda neostávalo, iba čítanie. Čo sa týka písaného slova, bola som „všežravá“. Čítala som detskú a mládežnícku literatúru, Agathu Christie, všetkych Tarzanov od Burroughsa, ale aj beletriu od Stendhala, cez Maupassanta, Jókaiho, Mikszátha, až po Hašeka, teda naozaj všetko.

Potom, po revolúcii, alebo ako to tu v Maďarsku voláme, po zmene systému, už bola možnosť pozrieť si zahraničné, hollywoodské filmy aj v kine aj v telke. Aj tie som vyberala podobným spôsobom ako knihy, pozerala som všetko. Takže dlho som nemala obľúbený žáner ani filmový ani knižný, a keď si mám vybrať medzi beletriou, poéziou alebo mystériom, záhada zostáva v poradí posledná.

Napriek tomu chápem, že záhady majú svoje neodolateľné kúzlo. Prinášajú do života napätie, otázky bez odpovedí a túžbu po odhalení tajomstva. Či už ide o detektívny román, mysteriózny seriál alebo film, plný na prvý pohľad nepochopiteľných súvislostí, tento žáner má naozaj čo ponúknuť...

Asi aj mne, lebo musím priznať, že mojim obľúbeným seriálom, ktorý ma v tomto ohľade úplne uchvátil, bol seriál Mestečko Twin Peaks z 90. rokov. Sú to nekonvenčné „orgie“ žánrov, s prvkami hororu, romantiky, drámy, histórie, komédie či thrilleru, a mimochodom, seriál je knižnou adaptáciou. Takže predsa mám rada aj záhady.

A čo vy, milí čitatelia? Máte radi záhady, z ktorých vám naskočí husia koža? Ak nie, tak prečo? Je to príliš abstraktné, desivé alebo snáď detinské? To sme sa spýtali našich čitateľov v októbrovej mysterióznej ankete.

Nóra Csataiová, Čabačúd:

Mojím obľúbeným tajomným filmom je Enola Holmes. Príbeh rozpráva o mladšej sestre slávneho detektíva Sherlocka Holmesa, ktorá rieši rôzne záhady. Film je plný napätia, dobrodružstva, a páči sa mi, pretože Enola je múdra hrdinka, s ktorou sa môžem ľahko stotožniť. Mojou obľúbenou tajomnou knihou je Harry Potter od J. K. Rowlingovej. Príbeh hovorí o mladom čarodejníkovi, ktorý objavuje svet plný kúziel a skrytých tajomstiev. Každá časť obsahuje záhady, ktoré musí Harry so svojimi priateľmi vyriešiť. Mám rada tajomné príbehy, pretože ma zaujímajú záhady, užívam si napätie a rada rozmýšľam nad tým, ako sa vyriešia.

Endre Horváth, Šóškút/Čerňa:

Záhady sú zábavné, aj keď si myslím, že sú len produktom myslenia nudiaceho sa človeka. V každodennom živote ma záhady skôr stresujú, ako zabávajú. Kde sú kľúče, kam zmizol mobil a podobne, sú stresové situácie, na riešenie ktorých nepotrebujeme detektíva kvality Poirota, alebo Columba. Iné sú však záhady na literárnej báze, kde zaraďujem teraz aj filmy a televízne produkcie, keďže sú založené na dobre napísanej predlohe. Keď teda ide o relax a nechám sa viesť autorom, tak dokážem akceptovať dopredu napísané riešenie záhad. Pre mňa ale existuje úplná špička prežívania záhad. A to sú moderné hry na hracích konzolách. Máte dokonale vypracovanú detailnú grafiku, zvuk vás obkľúči, dialógy sú hereckým výkonom, hudba je originálne vytvorená pre hru, niektoré scény sú zahrané profesionálnymi hercami, až potom digitalizované pre hru. Každá takáto hra je plná záhad a vedie vás ako dobrý román, s tým rozdielom, že ste aktívnym činiteľom v celom príbehu. Hry ako Witcher 3, Horizon Zero Dawn, God of War pohltia človeka a zrazu vypadnete z priestoru a času na 2 týždne... (Takže opatrne a len vo vianočnom období!) A keď ukončíte také dobrodružstvo a v jedno ráno sa zobudíte, že ste späť v reálnom živote, pozriete na manželku a viete, že najväčšou záhadou sú ženy.

Ildikó Kollárová, Santov:

Nepovedala by som, že ma nejako veľmi zaujímajú záhady, nepripisujem im v mojom živote význam. Som veľmi praktická, pokladám sa za reálne rozmýšľajúcu osobu, ktorá stojí pevne na zemi. Ak to môžeme pokladať za záhadu, mňa zaujíma skôr to, aby som odhalila, kto klame. Kedysi, asi pred 15-20 rokmi som videla na túto tému film, ktorého scenár bol vypracovaný na základe jednej knihy, čo som si tiež prečítala. Som zvedavá na to, čo všetko prezrádza mimika tváre, alebo očný kontakt s jednou osobou, teda neverbálna komunikácia, ale takisto aj intonácia reči. Musím pritom dodať, že už aj predtým som mala v sebe akýsi detektor lži (a doteraz ho mám), ktorý mi skoro vždy signalizuje, ak niekto klame. Nie je to nejaké vedomé pozorovanie, prídem na to skôr intuitívne. Určite aj spomínaný film a kniha k tomu niečo dodali, ale to by som po toľkom čase už nevedela určiť, čo presne to bolo. Vedomosti z nich získané sa jednoducho vo mne usadili. Dôvody klamstva ma v podstate nezaujímajú, ale občas ešte testujem tú ktorú osobu, že pokiaľ sa opováži klamať a že či príde na to, že som klamstvo odhalila a či sa nehanbí. Jednoducho, ak zistím, že niekto klame, ruším s ním všetky kontakty, nezaslúži si moju pozornosť. Prečo by som mala komunikovať s niekým, kto mi klame? Život je príliš krátky na to, aby sme strácali čas na klamárov!

Katarína Szabová Tóthová, Malá Tarča:

Keď ste sa ma opýtali, moja prvá reakcia bola, že ma záhady vôbec nezaujímajú. Potom som nad tým porozmýšľala, a uvedomila som si, že napríklad mám rada detektívky. V detstve som rada pozerala v televízii francúzsky seriál Fantomas. Neskôr to boli Maigret a Derrick, či Miesto činu. Tie boli viac zo života než dnešné, v ktorých je veľa agresivity a brutality. Seriál Columbo sa mi nepáči, je pre mňa nudný (veď divák od začiatku vie, kto je vrah), napriek tomu mi je postava komisára Columba sympatická. (Kedysi sme v Budapešti bývali na ulici Miksu Falka, na konci ktorej dnes stojí socha Columba aj s jeho psom. Údajne boli v príbuzenskom vzťahu, Columba hral Peter Falk.) Rada čítam diela Agathy Christie. Páčia sa mi preto, lebo ma nútia rozmýšľať, kto je vrah, a riešenia sú vždy také nepredvídané. Pritom ich filmové adaptácie nemám rada, sú pre mňa zdĺhavé. Aj z Harryho Pottera som si prečítala štyri diely, bola som knihovníčkou a keď sa ma deti opýtali, o čom je tá kniha, stručne som im o nej porozprávala, aby dostali chuť do čítania. A mňa osobne tiež bavili tie príbehy. Ale napríklad sci-fi romány vyslovene nenávidím. Ale poviem vám jeden zaujímavý príbeh z môjho osobného života. Dostala som od niekoho orchideu, listy mala zdravé, zelené, ale ani púčiky nedávala a nikdy mi nekvitla. Raz som sa zobudila a zrazu som uvidela, že má krásne kvety ružovej farby, bola som veľmi prekvapená. Večer mi zavolala dcéra a oznámila mi, že sa jej narodila dcéra, a ja som v telefóne začula plač mojej vnučky. Bolo to aj preto prekvapujúce, lebo sa mala narodiť neskôr. Keď tej orchidei odpadli kvety, nikdy v živote už nekvitla. Bol to pre mňa taký nevysvetliteľný signál, znamenie. Čo to je, ak nie záhada?

Orsolya Szántaiová, Kétšoproň:

Áno, mám veľmi rada záhady. Fascinujú ma zložité zápletky, nečakané zvraty a logické dedukcie. Mojím obľúbeným je román Agathy Christie Vražda v Orient exprese. Slávny detektív Hercule Poirot vyšetruje vraždu, ktorá sa stane v luxusnom vlaku uviaznutom v snehovej búrke. Všetci cestujúci sú podozriví, no každý má zdanlivo nepriestrelné alibi. Poirot musí použiť všetky svoje sivé mozgové bunky, aby odhalil pravdu. Kniha je výnimočná svojou napätou atmosférou. To, čo ju robí majstrovským dielom, je jej geniálne a absolútne nečakané rozuzlenie. Záver núti čitateľa zamyslieť sa nad povahou spravodlivosti a pomsty. Je to dokonalá ukážka inteligentnej a pútavej záhady.

csl, Greguš, (ik)

Foto: autori, respondenti