Jozef Karol Viktorin sa narodil 12. marca 1822 v obci Zavar, neďaleko Trnavy. V jeho živote veľkú úlohu zohrával katolícky kňaz a literát Ján Palárik, ktorý v ňom prebudil iskru národného povedomia. Priateľstvo s Jánom Palárikom ho priviedlo k literárnej činnosti.

Od roku 1845 prispieval do Orla Tatranského (príloha Štúrových Slovenských národných novín), kde uverejňoval recenzie rozličných diel, ale aj svoje vlastné úvahy a postrehy. V neskoršom období sa stal vydavateľom almanachov Concordia a Lipa. K jeho najvýznamnejším dielam patrí Grammatik der Slowakischen Sprache (Gramatika slovenského jazyka), Visegrád hajdan és most, Visegrad einst und jetzt a i. Spolupracoval aj so Slovanmi okolitých krajín.

Veľkú ozvenu v živote zadunajských Slovákov nechal jeho pobyt vo Visegráde (Vyšehrad), kde prežil posledné obdobie svojho života. Na miesto správcu vyšehradskej farnosti nastúpil 1. mája 1866. Po príchode do Vyšehradu videl, že v oblasti školstva a kultúrneho života obyvateľov je potrebné urobiť mnohé nápravy. Naďalej však aktívne spolupracoval s Maticou slovenskou, Spolkom sv. Vojtecha, viedol bohatú korešpondenciu so svojimi priateľmi , ako aj so Slovanmi z iných krajín. Pokračoval aj vo vydavateľskej činnosti. Roku 1867 vydal slovenský preklad spisu Tomáša Kempenského pod titulom: Štvoro kníh o Nasledovaní Krista Tomáša Kempenského.

Počas pôsobenia vo Vyšehrade vydal publikácie poukazujúce na dejiny a súčasnosť Vyšehradu – v maďarčine: Visegrád hajdan és most (Pest,1872), v nemčine: Visegrad eins und jetzt (Pest, 1872).

Živo sa zaujímal aj o vtedajšie postavenie ľudu, ako aj o históriu mestečka. Obyvatelia Vyšehradu často spomínali nešťastný osud Kláry Zachovej, ktorej česť ohrozili reči v spojitosti s princom Kazimírom, pobývajúcom na Vyšehradskom hrade ako hosť uhorského panovníka Karola Róberta. Keď sa to dozvedel Klárin otec, zaútočil mečom na samotného panovníka. Kráľovi odťal malíček, kráľovnej štyri prsty. To však bola maličkosť oproti tomu, že následne kráľ dal zabiť nielen jeho, ale potupným spôsobom dal pozabíjať celú jeho rodinu... Na pamiatku nešťastnej Kláry dal Viktorin v mesiaci september roku 1869 pod ruinami hradu postaviť skvostný železný kríž. Bola to veľká slávnosť, ktorej sa venovala i vtedajšia tlač, o čom svedčí i článok uverejnený v Pešťbudínskych vedomostiach: „Dňa 14. T. m. odbývala sa na Vyšegrade zriedkavá slávnosť. Náš veľazaslúžilý rodák pvlb. P. Jozef Viktorin, tamejší farár vystavil tam pod ruinani zámku skvostný železný kríž na pamiatku nešťastnej Kláry Zách, jehož posviacka odbývala sa práve v spomenutý deň pri veľkej účasti i z Pešti došlého obecenstva. Slávnosť vypadla skvele, pri ktorej príležitosti držal p. Viktorin slávnostnú reč, vyzdvihnúc osud Kláry Zách. – Kríž okrášlený bol troma vencami, na ktorých vialy stušky maďarskej a slovenskej barvy. Na Jednej strane kríža možno čítať: v tomto zvíťazíš, na druhej strane ale: Clarae de genere Zách. In tristem memoriam eventuum hic loci funestorum 17. apr. 1330. MDCCCLXVIII.“

Veľkým snom Jozefa Viktorina bola renovácia hradnej zrúcaniny a vybudovanie prístupovej cesty k nej. Stav zrúcanín hradu vzbudil jeho pozornosť už v čase jeho pôsobenia vo funkcii kaplána v Starom Budíne. V almanachu Concordia, vydaného v roku 1858 sa Jozef Viktorin v článku Vyšehrad podrobne venoval nielen histórii Vyšehradu, ale aj vtedajšiemu stavu hradnej zrúcaniny. Čitateľom verne priblížil svoje spomienky a pocity z návštevy Vyšehradu. O osem rokov neskôr, keď sa stal vyšehradským farárom, rozhodol sa v záujme zachovania ruiny podniknúť kroky. Jedným z nich bola aj osobná návšteva u ministra školstva a náboženstva Józsefa Eötvösa, za účelom získať jeho podporu vo veci prístupovej cesty k hradu, k záchrane hradných ruín Vyšehradu a Šalamúnovej veže. K návšteve prišlo v marci 1870. Viktorin bol s priebehom návštevy u ministra spokojný. Svedčí o tom i záznam z návštevy uverejnený v knižočke Visegrád hajdan és most (Vyšehrad kedysi a dnes). O návšteve sa môžeme dočítať: „... Moje pripomienky (J. Eötvös) prijal láskavo, sviežo podišiel k svojmu písaciemu stolu, urobil si poznámky a povedal, že zakrátko vykoná nevyhnutné opatrenia, (...). So svojim celkom vážne pristúpil k veci...“

J. Eötvös naplnil svoj sľub daný Viktorinovi a sám sa ujal záležitosti obnovy historických pamiatok Vyšehradu. Do tejto aktivity zainteresoval aj Maďarskú akadémiu vied. Aktivitám Jozefa Viktorina za zachovanie ruiny hradu vo Vyšehrade a zároveň za vybudovanie prístupovej cesty k zrúcanine sa venovali dobové maďarské noviny, ktoré kladne hodnotili činnosť vyšehradského farára a jeho snahu o skrášlenie mesta a okolia. Tejto téme sa venoval aj časopis Orol: „O obnovenie rumov vyšehradských má iste najväčšie zásluhy náš krásoumný spisovateľ, p. Jozef Viktorin, tamojší katolícky farár. Jedine na jeho súrne naliehanie odhodlala sa vláda k rozhodným činom. I do toho času, kým sa prevedú na Vyšehrade nejaké obnovy na krajinské útraty, uznal za dobré p. Viktorin ponaprávať do hradu vedúce cesty a založiť niektoré pamätníky...“ Viktorinovou zásluhou bola prevedená rekonštrukcia starého vyšehradského kostolíka, ktorého budova od roku 1871 slúži ako školská budova. Mať vlastnú školu bolo pre mestečko veľkou udalosťou. Národné noviny o tom napísali: „Keď ct. náš rodák p. Joz. Viktorin prišiel do Vyšehradu za farára, našiel tamojšiu školu vo veľmi smutnom postavení a zaumienil si hneď ju podľa možnosti zreparovať. K tomu cieľu zaviedol sbierky a sám dal 100 zl. Veškeré sbierky obnášali 3341 zl. 5 kt., z čoho vydalo sa 3062 zl. Rozumie sa, že mnohé ručné práce konali cirkevníci zdarma. Vyšehrad má teraz poriadnu školu, čo má ďakovať zaiste len horlivosti svojho duchovného pastiera.“ Jozef Karol Viktorin sa pričinil nielen o obnovu hradnej ruiny, ale aj o jej sprístupnenie. V uvedenom diele mu pomáhala nielen akademická obec, ale aj obyvatelia mestečka a jeho okolia. V roku 1871 bola zriadená promenáda, ktorá dnes nesie Viktorinovo meno.

Jeho zdravotný stav sa však rapídne zhoršoval. V poslednom období svojho života bol Viktorin po dobu 4 týždňov liečený v Ústave Dr. Vaškoviča v Budíne. Jeho silné bolesti hlavy sprevádzané záchvatmi zúrivosti však neustupovali, preto bol na vlastnú žiadosť prevezený dňa 18. júla 1874 k Milosrdným bratom budínskeho ústavu pre choromyseľných. Po ukončení záchvatu sa dokázal pokojne rozprávať s novicom, ktorý ho mal na starosti. Vo večerných hodinách dňa 20. júla viedol živý rozhovor s vedúcim lekárom oddelenia, ktorému sa sťažoval na neznesiteľné bolesti hlavy. Ráno po štvrtej ho službukonajúci novic našiel pri dverách s dvoma reznými ranami na hrdle. Pri pitve mu v hlave našli dva veľké a množstvo menších nádorov na mozgu. Tieto mali byť príčinou jeho stavu. Telesné pozostatky boli prevezené do Vyšehradu, kde bol dňa 22. júla 1874 pochovaný biskupom Lazarom Kantzom. Viktorinov život bol sprevádzaný rozličnými prekážkami, ktorým tvrdo odolával. Jeho tvorivá literárna, vydavateľská činnosť a tiež starostlivosť o kultúrne pamiatky sú obdivuhodné a cenné nielen pre obdobie, v ktorom žil a tvoril, ale i pre súčasníkov.

Helena Rusnáková

Foto: autorka