Ľudový umelec, profesor výtvarnej výchovy a ruštiny Alexander Szokolay sa narodil 10. marca 1922 v Slovenskom Komlóši. „Pochádzam zo starej rodiny modrotlačiarov. Môj otec sa volal Koloman Szokolay, moja matka Mária Lauková. Môj otec bol obuvník, čo bolo prestížne povolanie v chudobnej dedine Slovenský Komlóš, kde päťtisíc z desiatich tisíc ľudí žilo z poľnohospodárskej práce.

Našťastie, môj otec mal prácu. Ak nič iné, musel aspoň opravovať blatom pokryté topánky a čižmy. Keď zomrel, mal som asi šesť rokov,“ začína svoj životopis človek, ktorého poznáme ako akademického maliara a drevorezbára, čestného člena Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku, ktorého poznajú a obdivujú po celej krajine, ba i v zahraničí (v Kanade, Nemecku a Amerike). Mimoriadnym talentom požehnaný a dobrým zmyslom pre humor obdarovaný umelec A. Szokolay sa popri maľbe intenzívne venoval drevorezbárstvu, vlastnoručne vyrábal nábytok v ľudovom štýle. Zveľaďoval pritom i obdivuhodnú vlastnú národopisnú zbierku, zbieral najmä taniere, butelky, džbány, krčahy a ľudový nábytok. Svoje maľby, ktoré sa nám javia ako istý prechod od insitného umenia k akademickému maliarstvu a ktoré odborníci neraz označujú za „ľudový surrealizmus”, umelec charakterizoval týmito slovami: „...zmenený svet, neorealizmus, lýra a slovenské ľudové umenie, ľudové tradície. Slovom: akási komlóšska maľba”.

Szokolay sa ako 14-ročný stal učňom v dielni svojho brata na farbenie plátna a výrobu modrotlače. Popri učení sa remesla súkromne zmaturoval a na segedínskej vysokej škole získal diplom učiteľa ruštiny. Od r. 1953 popri vyučovaní v rodnom Komlóši diaľkovo študoval, na Univerzite ELTE absolvoval ruský jazyk a v Segedíne získal diplom učiteľa výtvarnej výchovy. „To však nie je zaujímavé,” povedal raz pre náš týždenník, „podstatné je to, čo som robil...”

Riaditeľ hódmezővásárhelyského múzea János Dömötör toho času o ňom napísal: „maľby Alexandra Szokolayho nepostrádajú tajuplnosť”. Jeho métou bolo vytvoriť taký dekoratívny svet, ktorý znesie prvky kubizmu, expresionizmu a realizmu, pričom ten svet, a svet rodiny, má byť lyrický, so všetkými peknými tradíciami komlóšskych Slovákov. „...peňazí som však mal málo, detí veľa, a chcel som, aby všetci študovali. Preto som začal zhotovovať komlóšsky nábytok,“ povedal v tom istom rozhovore. Nechýbala mu zručnosť a odborná pripravenosť. Na ľudovoumeleckej výstave v Mezőkovácsháze získal prvú cenu kuchynskou súpravou. „Súpravu som urobil podľa vzoru starodávneho komlóšskeho nábytku, prelamovane, s bohatým vyrezávaním a sfarbením – to bolo skutočné tajomstvo úspechu. Neskoršie som už nábytok nefarbil, moderný vkus diktoval nábytok prírodnej farby,“ poznamenal.

V komlóšskej maďarskej základnej škole vyučoval stovky žiakov, bol i zástupcom riaditeľa a krátky čas vykonával i funkciu riaditeľa. Generáciám Komlóšanov približoval popri pôvaboch výtvarného umenia i tie najkrajšie stránky športu, v prvom rade futbalu. Samospráva Slovenského Komlóša na jar roku 1999 v rámci osláv Dňa mesta odovzdala A. Szokolaymu vyznamenanie Pro Urbe. Pri tejto príležitosti nám prezradil, že za najväčší úspech svojho života pokladá svojich päť detí a štrnásť vnúčat, spomedzi ktorých sa viacerí tiež rozhodli pre pedagogickú dráhu a „aj maľujú, aj vyrezávajú drevá”.

Mal päť detí, spomedzi nich môže byť našim známy čitateľom Balázs Dongó Szokolay, ktorý ako hudobník zachováva aj slovenské komlóšske hudobné tradície.

Pri príležitosti 100. výročia narodenia umelca Kruh priateľov Slovenského Komlóša usporiadal výstavu s názvom Szokolay 100, na ktorej prezentovali najkrajšie maľby a drevorezbárske práce umelca v Slovenskom Komlóši, Budapešti a Segedíne. V jeho rodnom meste je pomenovaná po ňom ulica.