V sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali. Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto.

Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!‘ Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi. „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“ (Lk 14, 1-14)

Kto z nás by nepoznal známy a častý jav – ako sa mnohí ľudia rôznymi nečestnými spôsobmi domáhajú lepšieho miesta? Urobia všetko preto, aby ho dosiahli. Ako sa zvykne ľudovo povedať – aj cez mŕtvoly iných. Možno mnohí z vás aj sami na vlastnej koži pocítili tvrdosť a zákernosť takéhoto správania.

Presne do tejto situácie nám Pán Ježiš adresuje aj podobenstvo o popredných miestach pri svadobnom stole. Nejde v ňom ani tak o to, aby nám predložil pravidlá slušnosti nášho správania pri stolovaní, či správania pri svadobnom stole. Ide mu o čosi viac. Dáva nám poučenie o poníženosti, ktorá je jednou z kresťanských čností.

Hostina v biblickom chápaní je obrazom Božieho kráľovstva. Ježiš svojím podobenstvom nám chce jasne povedať, že na vstup do Božieho kráľovstva je nevyhnutne potrebná poníženosť, ktorú však treba správne chápať. Nie poníženosť v zmysle menejcennosti, alebo v popieraní skutočných predností, ktoré mám, v čom vynikám oproti ostatným ľuďom. Ide tu o môj náboženský vzťah k Bohu. Pretože pred Bohom, ktorý ma stvoril, z dielne ktorého som vyšiel, ktorý nás udržuje v jestvovaní, je každý človek malý, nepatrný v každom smere. Ako stvorenie pred Stvoriteľom, ako konečné pred nekonečným, ako nedokonalý pred Dokonalým, hriešny pred Svätým... Ak si toto človek uvedomí, musí sa cítiť poníženým.

Poníženosť spočíva v tom, že všetko, čo mám, to dobré, pekné, krásne, to všetko si môžem priznať, ale musím k tomu dodať – všetko toto mám od Boha. Svätý apoštol Pavol o tom píše v liste Korinťanom „Čo máš, čo by si nebol dostal? A keď si to dostal, prečo sa chváliš, ako by si to nebol dostal?“

Opravdivá poníženosť spočíva v tom, aby som sa ja sám nevyvyšoval nad inými, nepreceňoval seba a svoje schopnosti, lebo to nie je pravda. A naopak, keď nás iní podcenia, netrápiť sa z toho, lebo to tiež nie je pravda.

Poníženosť – to je náš vzťah k Bohu. Pre náš vzťah k ľuďom sa skôr hodí slovo skromnosť.

Vzor pravej pokory, poníženosti môžeme nájsť u samého Krista. On nám dal v tom príklad, keď povedal svojim apoštolom a keď zároveň hovorí aj nám: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“

Celý jeho život bol príkladom poníženosti, príkladom skromnosti. Hoci bol Božím Synom, narodil sa v chudobnej maštaľke a nemal, kde by hlavu sklonil, zomrel von z mesta, za hradbami, na kríži. Príklad poníženosti nám dal pri Poslednej večeri – vstal od stola, zobliekol si vrchné rúcho, vzal zásteru, opásal sa... a umýval učeníkom nohy. Umývať nohy, to bola záležitosť otrokov. Sám sa teda ponížil ako otrok. Keď to dokončil, povedal apoštolom: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma voláte Učiteľ a Pán, a dobre hovoríte, lebo som. Keď som vám teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy, dal som vám príklad, aby ste aj vy tak robili.“

Preto apoštol Pavol napísal v Liste Filipanom: „Buďte aj takého zmýšľania ako Kristus. On sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého... uponížil sa ... vzal si prirodzenosť sluhu.“

Keď nás Boh stvoril na svoj obraz a podobu, povolal nás k veľkosti. Naše nešťastie spočíva v tom, že pre zranenie hriechom túžime vytvárať vlastnú veľkosť založenú na sebe, namiesto tej, ktorá má byť založená na Bohu a na jeho vôli. A to je podstata našej pýchy. Pýcha – to je prvý hriech človeka. Ona je zodpovedná i za pád anjelov, i našich prarodičov v raji. Tento hriech sa najťažšie odhaľuje a priznáva.

Pokorný, ponížený človek svojou pokorou a poníženosťou nikdy nestráca nič zo svojej dôstojnosti. Naopak, spolupracuje s Božou milosťou stále viac a viac. Keď uznáme veľkosť Boha a našu poníženosť, vtedy sme pochopili zmysel Kristových slov z citovaného evanjelia o popredných miestach na svadobnej hostine. Kto sa povyšuje – bude ponížený. A kto sa ponižuje, bude povýšený. Učme sa poníženosti a pokore vo svojom živote. Pretože pokora je známkou svätosti života. Kým naopak pýcha, ako hovorí jedno slovenské príslovie, peklom dýcha.

Niet vraj pokorných v pekle, rovnako ako niet pyšných v nebi. Kde chcem byť, to závisí od toho, ako sa postavím k pokore a k pýche ja sám svojím životom.

(sb -vzs)