Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“ opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“

Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš. (Mt 16,13-20)

Otázka, ktorú kladie Pán Ježiš apoštolom, sa nám môže zdať možno tak trochu úsmevná, pretože naša viera je založená na viere v Ježiša Krista. Ale apoštoli ešte len prijímali Kristovo učenie, jeho náuku, ešte boli len v jeho spoločenstve, ale hlavne v škole Ježiša Krista. A tak sa ich Kristus možno aj právom pýta, pretože ich chce akoby vyskúšať z toho, čo ich učil vo svojej škole. Chce poznať pravdu o sebe z tej druhej strany. Kto je on pre tých najbližších, ktorých si vybral do najužšieho spoločenstva, ktorých nazval apoštolmi. Dostáva veľmi peknú odpoveď: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Je zaujímavé, že odpoveď vypovedá Peter. Ten, na ktorom Kristus postaví svoju Cirkev, keď ho nazýva Peter – Skala a symbolicky mu odovzdáva kľúče od nebeského kráľovstva. A tak nemožno oddeľovať Ježiša Krista od Cirkvi. Keď Kristus kládol otázku, tak ešte nebola Cirkev v tom ponímaní, ako ju poznáme dnes. Pretože vieme, že Cirkev sa zrodila na Turíce, keď bol zjavený Boh v plnosti trojice osôb ako Otec, Syn a Duch Svätý a keď bolo práve v mene Najsvätejšej Trojice vplyvom Petrovej turíčnej kázne pokrstených prvých 3 000 ľudí. Ak by Kristus dnes položil podobnú otázku ako toho času apoštolom, tak by znela aj s dodatkom: „Za koho ma pokladáte, kto som ja pre vás a kto a čo je pre vás Cirkev?“ Bolo by to z jednoduchého dôvodu. Pretože Cirkev je len tam prítomná, kde je v nej prítomný Kristus. Cirkev je Božie dielo. Kristovo dielo. Aj keď bolo postupne budované ľuďmi. Ale nie je to dielo ľudské. Pretože to ľudské dielo je veľmi omylné, slabé a to sú všetky zakolísania Cirkvi v celých jej dejinách. Ale to, že je tu, že obstála celé dve tisícročia, je dielo Božie, o čom aj Kristus hovorí, že „ju ani pekelné brány nepremôžu“.

A tak dnešné evanjelium je aj otázkou pre mňa: „Kto je pre mňa Kristus v dnešnej dobe a zároveň kto a čím je pre mňa Cirkev dnešnej doby?“ Na jednej strane môžem dať pekné svedectvo a odpoveď, kto je pre mňa Kristus. Ale či také isté svedectvo dokážem povedať a vydať aj o Cirkvi? Alebo dokážem na Cirkev povedať aj niečo viac a nielen dobré, ale a možno aj zlé?

Cirkev je predovšetkým spoločenstvo Božieho ľudu, ktoré sa zhromažďuje okolo Ježiša Krista. Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) ju opisuje slovami: „nevesta nepoškvrneného Baránka Ježiša Krista“, ako „Božia roľa“, ako „dom Boží“, alebo „vinica“ či „ovčinec“ a mnohé iné pomenovania ako „stavba“, „strom“ a podobne. „Kristus ako hlava a Cirkev ako jeho mystické telo a my jednotlivo ako údy tohto Kristovho tela“.

Kristova otázka Petrovi, ktorú mu kladie neskôr: „Peter, miluješ ma?“ je vlastne otázkou nielen na Krista, ale aj na jeho Cirkev. Aj mne sa kladie dnes tá istá otázka: „Miluješ svoju Cirkev?“ Pretože chodiť do Cirkvi znamená mať z toho radosť, tešiť sa z toho. V niektorých jazykoch sa ten istý výraz používa aj na označenie Cirkvi, aj na označenie kostola. V niektorých jazykoch sa nepovie „idem do kostola“, ale „idem do Cirkvi“. Ísť niekam, chodiť niekam, dokonca chodiť pravidelne niekam, vyjadruje môj vzťah k niečomu. Chodiť do kostola (do Cirkvi) preto, lebo mi je tam dobre, viem, s kým sa tam stretávam, upevňuje sa tam moja viera, stretávam sa tam v Eucharistii so živým Kristom, upevňuje sa tam môj duchovný život. Chodím tam skutočne preto, lebo „milujem svoju Cirkev“ (kostol i spoločenstvo Božieho ľudu v ňom).

Nestačí len milovať Krista, mám milovať aj Kristovu Cirkev. Až vtedy dám Kristovi tú správnu odpoveď na otázku, ktorú odo mňa žiada. Cirkev – to je aj matka. Svätý Augustín to vyjadril slovami: „Nemôže mať Boha za Otca ten, kto nemá Cirkev za svoju matku“.

Apoštol Pavol, ktorý budoval Cirkev medzi pohanskými národmi a vstúpil do služieb Ježiša Krista, takto opisuje Cirkev v liste Efezanom: „nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka, ktorú Kristus miloval a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil (Ef 5,25-26), ktorú spojil so sebou nerozlučnou zmluvou a neprestajne ju živí a opatruje (Ef 5,29)“.

Vatikánsky dokument Lumen Gentium (LG) ide ešte hlbšie a nazýva ju takto: „Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“. Akoby ôsma sviatosť práve pre prítomnosť Krista v nej a to na štyri spôsoby. Kristus prítomný v osobe kňaza; Kristus prítomný v spoločenstve Božieho ľudu; Kristus prítomný v Božom slove; a napokon Kristus prítomný v Eucharistii.

Cirkev – to nie je iba istá skupina či spoločenstvo ľudí. Cirkev – to je predovšetkým Božie jestvovanie a prítomnosť vo svete.

(sb – vzs)