Je to zaujímavá kombinácia, však? Málokedy sa hovorí o najcennejšom spevníku Slovákov v Békešskej Čabe v súvislosti s gastronómiou. 20. novembra v Áchimovej sieni Slovenského oblastného domu práve na túto tému zorganizoval prednášku predseda Slovenskej samosprávy župného mesta Békešská Čaba Ondrej Kiszely. „Gastronómia je a vždy bola populárna, veď všetci máme radi svoje brucho a radi jeme naše čabianske slovenské maškrty,“ začal svoju prednášku.

Príležitosťou na túto výnimočnú udalosť bolo, že pred sto rokmi uzrelo svetlo sveta prvé, tzv. „dolnozemské“ vydanie Tranoscia. Na toto výnimočné jubileum zorganizovali miestni Slováci prekrásnu a obsažnú výstavu – o čom sme už písali aj v našom týždenníku.

O. Kiszely zdôraznil, že obyvatelia Čaby čerpali silu zo spevníkov počas všetkých životných udalostí a Tranoscius im bol vždy po ruke v radosti i smútku. Na pohreboch a smútočných obradoch ponúkali takzvanú síru, čo je týždeň zrejúca hrudka syra. Na Štedrý večer bol nevyhnutným chodom na sviatočnom stole cesnak ponorený do medu. Spája sa aj s tradičnými slovenskými jedlami a čiastočne aj s modlitbami. V Čabe kyseľ nie je len jeden druh polievky. Poznáme najmenej štyri jeho variácie a všetky máme radi: kiseľ čabjanskí zos ťenkou klbásou, modzgóšku, kiseľ – čabjanskje raňajke aj kisľoví ľeveš. Najznámejším druhom tejto skupiny je modzgóška, čabianska zabíjačková špecialita. Nie náhodou je jej slovenský názov identický s maďarským: kiszely leves.

Od druhej polovice 19. storočia začal v meste chov dobytka postupne upadať a nahradilo ho pestovanie plodín. V dôsledku toho začali ubúdať nekonečné stáda oviec a dobytka, ktoré dominovali v čabianskom chotári. Nahradili ich lány zlatého obilia a vysoké kukuričné polia, ktoré obklopovali mesto. V tomto období sa začala rozvíjať slovenská čabianska kuchyňa, ako ju poznáme dodnes.

Krst novorodenca, jeho odovzdanie Božej milosti, mu už na začiatku života dáva pevnú oporu a poskytuje neustálu pomoc v bludiskách každodenného života. Krásne to symbolizujú herouke v slamienke budúcej krstnej matky dieťaťa. Aj tie mohli ochutnať poslucháči prednášky.

Ako posledný chod dostali babu alebo pitu. V Čabe je starým zvykom piecť babu z prvého kravského mlieka, a tak sa nazýva len u nás. V iných dolnozemských slovenských lokalitách má názov pita. U detí bola obľúbená. V súvislosti s tým si prítomní mohli vypočuť jeden milý príbeh. „Tak sa raz stalo, že keď poslali istého malého chlapca pre babu (myslené pôrodnú babicu) k žene, ktorá práve začala rodiť počas práce na poli, chlapec sa vrátil naspäť s horúcou pitou na pekáči, namiesto pôrodnej babice. Gazdiná sa len čudovala, kde zmizla jej čerstvo upečená baba,“ citoval príhodu O. Kiszely.

Potom sa hovorilo aj o konzumácií chleba. „Je to hlavná potravina našej stravovacej kultúry. V minulosti sa v Čabe jedol takmer ku každej polievke a k hlavnému jedlu, dokonca aj ako príloha k ovociu na havránku (olovrant).“ V dnešnej dobe výdatných, na živiny bohatých hlavných a menších jedál je však vhodné znížiť konzumáciu chleba a podľa možnosti jesť výrobky z kvalitnej múky, s čo najmenším množstvom prídavných látok.

Hovorené slovo a dobroty doplnil spev sprevádzaný hrou na harmónium. Hral evanjelický kantor Csaba Alföldi, ktorý k jedlám vybral prekrásne príležitostné piesne z Tranovského kancionálu.

Bolo dojímavou udalosťou vidieť svojich rodičov a starých rodičov vyberať z tašiek Tranosciá a počuť ich spievať prekrásne piesne.

Podujatie malo veľký úspech, keďže sa nestáva často, aby sa prezentácia histórie gastronómie a histórie mesta konala v takýchto súvislostiach.

(BPL)

Foto: Henrik Für/beol.hu

NCIV-KP-1-2023/1-000001