V nedeľu 18. januára, keď sa na severnej pologuli začal Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, usporiadala Slovenská samospráva III. obvodu Budapešti v spolupráci s Evanjelickým cirkevným zborom v Csillaghegyi a diakoniou Gaudiopolis bohoslužby v slovenskom a maďarskom jazyku.

Témou týždňa je citát z listu apoštola Pavla „Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj boli povolaní k jednej nádeji svojho povolania“ (Ef 4, 4), ktorú v tomto roku pripravili Medzinárodná pracovná skupina spoločne s veriacimi Arménskej apoštolskej cirkvi a bratmi a sestrami arménskych evanjelických spoločenstiev. Napriek mrazivému počasiu na spoločnú modlitbu prišli v hojnom počte slovenskí veriaci z hlavného mesta a okolia, členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, veriaci miestneho evanjelického cirkevného zboru a obyvatelia využívajúci služby tamojšej diakonie.

Ekumenické slovensko-maďarské bohoslužby sa v Starom Budíne-Békásmegyeri konajú už viac ako desať rokov, vždy na ne pozývajú slovenských farárov z rôznych cirkevných zborov z Maďarska, alebo zo Slovenska. Tentoraz na podnet farára hostiteľskej farnosti a diakonie Zoltána Réza-Nagya pozvala predsedníčka Slovenskej samosprávy III. obvodu Edita Hortiová farárku Evanjelického cirkevného zboru v Dunaeďháze Dianu Selmeczi-Füzékovú.

Len čo stíchli zvony ozval sa spev úvodnej liturgickej piesne v slovenskom aj maďarskom jazyku v spoločnom podaní členov Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena a veriacich. Bolo dojímavé vypočuť si Božie prikázania a Vyznanie viery v oboch jazykoch. Kázňou poslúžila hosťujúca sestra farárka. Diana Selmeczi-Füzéková vychádzala z listu apoštola Pavla Rímskym o pravej službe Bohu. Citovala Božie slovo z 12. kapitoly, verše 6-16 o tom, že máme rozličné dary podľa milosti, ktorá nám je daná, a podľa tých máme konať. „...kto má proroctvo, nech (ono) súhlasí s vierou; kto dar služby, nech slúži; kto dar vyučovania, nech vyučuje; kto dar napomínania, nech napomína; kto dáva, (nech dáva) z úprimnosti; kto je predstavený, nech je horlivý; kto činí milosrdenstvo, nech je ochotný. Láska nech je bez pokrytectva! Zošklivujte si zlé, pridŕžajte sa dobrého! Naklonení v bratskej láske, predbiehajte sa navzájom v úctivosti, nebuďte leniví v horlivosti, duchom vrúcni, slúžte Pánovi; veseľte sa v nádeji, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí, k potrebám svätých ochotní, k hosťom pohostinní. Dobrorečte tým, čo vás prenasledujú, dobrorečte a nezlorečte! Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi! Buďte vospolok jednomyseľní, nebuďte namyslení, ale majte porozumenie pre nízko postavených; nebuďte múdri len pre seba.“ (Rim 12, 6-16)

Sestra farárka konštatovala, že „dary milosti sú rozmanité, no pochádzajú z toho istého prameňa. To nás učí, že v Kristovom tele nikto nie je zbytočný a že nikto nedostáva dar len pre seba. Služba konaná podľa miery viery znamená, že naše presvedčenie nie je svojvoľné, ale zamerané na Boha. Kto takto žije, neporovnáva sa s inými, ale verne koná to, k čomu bol povolaný.“Pravá viera dáva aj morálnu pevnosť, robí nás schopnými vytrvať v súžení, radovať sa v nádeji a byť vytrvalým v modlitbe – povedala. Má aj silu vytvárať spoločenstvo, príkladom čoho je cirkevný zbor, ktorý je miestom, „kam prídeme stretávať sa s Bohom i s ľuďmi, kde nás čaká stíšenie, kde sa spojí nebo a zem, duša a telo, hriech a spravodlivosť. Zbor nedá spásu, ale dáva priestor na udržiavanie vzťahu so Spasiteľom, pretože tu nájdeme Boha. Spásu neudeľuje, milosť nerozdeľuje, požehnanie neposkytuje, ale je nástrojom toho všetkého tým, že tu máme svoje miesto,“konštatovala vo svojej kázni Diana Selmeczi-Füzéková. Každý člen cirkvi, všetci nasledovníci Krista, predstavujú jedno telo a jedného Ducha.

Po kázni Edita Hortiová poďakovala sestre farárke, farárovi Zoltánovi Rézovi-Nagyovi a zboru Ozvena za službu a veriacim za účasť, Potom nasledovala Večera Pánova a Áronovské požehnanie.
Ako tradične, aj teraz speváci Ozveny pod taktovkou Ádáma Balázsa Galambosa a za hudobného sprievodu Jánosa Bacsiho predniesli prekrásny koncert.

V slovenskom duchu sa nieslo aj pohostenie pozostávajúce z kapustnice, bryndzových halušiek a koláčikov. Počas obeda nastal čas na neviazané priateľské rozhovory, ktoré trvali až do začiatku záverečného programu, na ktorý sme sa zvlášť tešili. Diana Selmeczi-Füzéková nám predstavila históriu a súčasnosť evanjelického cirkevného zboru obce Dunaeďház, ktorý má slovenské korene. Viac ako 13 rokov pôsobí ako zborová farárka v Dunaeďháze, obci, ktorá má 1450 obyvateľov. Územie bolo osídlené už roku 1217, v súpise sa uvádza pod názvom Tolvoy. V búrke dejín sa vyľudnilo, ale koncom 90. rokov 17. storočia ho začali osídľovať Slováci z horného Uhorska – Oravy, Nitry, Zvolena, ale aj z Novohradu. Roku 1715 už mali školu, kostol a začali písať matriku. Do roku 1825 sa konali bohoslužby výlučne v slovenskom jazyku. V súčasnosti prebieha liturgia sviatočných služieb Božích dvojjazyčne a kázeň odznieva v oboch jazykoch. Staršie generácie ešte hovoria po slovensky, v základnej škole sa deti učia slovenský jazyk a predmet slovenská vzdelanosť, dvojjazyčné sú aj hodiny náboženstva. V obci je zriadené národopisné múzeum, pôsobí tam detský folklórny súbor Slnečnicea spevácky zbor Jasná jeseň.

Sestra farárka pútavo hovorila o významných farároch, ktorí hlásali slovo Božie v miestnom kostole. Ich pamiatku si pripomenuli aj vlani v decembri, keď oslávili 250. výročie vysvätenia chrámu. Pri tejto príležitosti po zotmení obyvatelia obce s kahančekmi v rukách obkolesili kostol. Výročie oslávili aj veľkým srdcom vytvoreným z 250 maľovaných pestrofarebných kamienkov, ktoré zhotovili vari všetky generácie Dunaeďházanov. Dozvedeli sme sa, čo spája tamojších evanjelikov s Budapeštianskym slovenským evanjelickým zborom. Je to oltárny obraz, dielo Móra Thana z roku 1867, ktorý v polovici 60. rokov minulého storočia zakúpili od budapeštianskeho zboru. Na to, aby sa obrovský obraz osadený v hrubom drevenom ráme vošiel cez dvere kostola, musel zručný stolár na troch miestach rám prerezať. Na otázku, aký bude jeho osud po dokončení rekonštrukcie kostola budapeštianskych evanjelikov, sa pani farárka zasmiala. Vraj k tomu, aby ho mohli vyniesť, by museli zbúrať dvere. Nuž takú obeť by sme si určite nepriali.

Po dôstojnom predpoludňajšom programe, ktorý nás duchovne naplnil, nám dobre padla neviazaná beseda bohatá na faktografické údaje, ale aj úsmevné príhody.

Vlasta Zsákaiová Držíková

Foto: Ľubomíra Fallerová