Hoc by na počiatku bolo čo ako skvostné slovo, zapadlo by prachom prázdnoty, ak by vyslovené ktosi neuchopil a v myšlienkovom toku nezhmotnil do posolstva vytlačeného.

Kniha je krehko zabalený batôžtek našich príbehov, nálad, prežívaní. V dobrom i horšom, za jasu či v súmraku, v sladkosti i blene. Zavše vzruší, inokedy upokojí. Hlavne ale pretrvá. Jazyk v reči písanej čas, čo ako mrchavý, nezdolá. Zvyčajne, čo aj je poslaním zažitého či vyfantazírovaného vo veršoch či próze, kniha nastraží myseľ, vzbudí predstavivosť. Obohatí o poznanie, pohladí dušu. Slovo v knihe je najdostupnejším balzamom, ktorý ulahodí našou vlastnou voľbou. A čo už teraz, keď svätíme, zrakom spočinutým v riadkoch, MESIAC JEJ VÝSOSTI KNIHY – MAREC.

V dňoch navodzujúcich jarný dych, priťahuje ma sťaby mimovoľne, vedomky ale častejšie, domáca knižnica. V pestrosti titulov, mien a žánrov, napevno v nej zakotvilo, harmonizujúc so zlatým fondom našej klasiky (vrátane „novo-klasiky“ Smreka, Rúfusa, Válka či Hykischa), neprotirečiac svetovej moderne či duchu pozitívneho rusofilstva Tolstého či Jevtušenka, aj žiadostivé slovenské slovo v knihách spod pravého dunajského brehu. Mám ich pohotovostne zoradené tak, aby ruka, ak je načim, siahla po akurátnom prímere, pasáži, myšlienke.

Naporúdzi hoc neveľké, ale predsa priehrštie „drobnej slovenskej dlane“ autorského zázemia, zasluhujúce si pozornosť i poklonu spod Bratislavského hradu: Juraj Dolnozemský, Gregor Papuček, Zoltán Bárkányi Valkán, Alexander Kormoš, Eva Fábiánová, Imrich Fuhl. Aj z iného, nielen básnického či prozaického súdka – literáti faktu a výskumno-dokumentárnej spisby: Anna Kováčová, Alžbeta Uhrinová, Tünde Tušková, Anna Divičanová, Katarína Király, Katarína Maruzsová Šebová, Michal Hrivnák, Ondrej Krupa, Štefan Lami.

Za každým profesijným i ľudským osudom sa odvíja či spečatil príbeh. Hoci scenár každému z nespochybniteľne záslužných obhajovateľov veci slovenskej v Maďarsku prisúdil autorstvo jedinečného originálu, v dramaturgii jednotlivých profilových čŕt, esejí či fíčrov vystupujú do popredia totožné vnuknutia osobnostného vkladu: húževnatosť individuálneho odhodlania, prekonávanie sa v sebapoznaní a sebauvedomovaní. Ba čosi viac: zmysel pre chrabrosť činu, schopného osloviť slovenským slovom tak, aby práve ono, sťaby nepostihnuteľne sa vznášajúce písmenko, semiačko v povetrí, predsa len sa zachytilo v brázde. A najpodstatnejšie – aby aj zarodilo. Zastihnúc vo finále čitateľa, ešte stále schopného s bázňou prijať knižné bohatstvo slovenského jazyka, obratnosti ktorému nebolo, nie je, a, žiaľ, zrejme ani nebude v dejinne zotrvačnej asimilačnej predpojatosti domovskej krajiny, dopriate hoc i nepatrnej úľavy, nadýchnutia sa, tobôž rozpuku.

Napriek všetkému, aj skrze nevľúdnosť iných, zdanlivo nesúvisiacich (ne)maďarských súvislostí, boli, sú a som presvedčený, ešte nadlho budú knihy Slovákov v Maďarsku, ako aj ich autori, nikdy nemiznúcimi klenotmi slovenského nezabúdania. V naplnení pravdy, ktorú vyslovil pri šacovaní posolstiev knihy ruský šľachtic poetického slova Boris Pasternak: „Kniha nie je nič viac, iba hranatý kus horúceho, pariaceho sa svedomia.“ Dôverne poznajúc Slovač v Maďarsku, aj viacerých spomenutých autorov viem, že aktuálna téma v ich ponímaní nadobúda v nevychladnutom svedomí aj rozmer cti v odkaze predkov. A to ich, z môjho pohľadu, ešte väčšmi ctí!

Ľudo Pomichal