Neverím na povery či znamenia, uvedomujúc si ale nevyhnutnosť ukotvenia sa v sebauvedomení – intelektuálnom, emotívnom aj národnom, vyznávam symboly. Silu ducha a posolstvá ľudí, ktorí ovplyvňujú, formujú, ba akoby naše kroky aj viedli pri písaní príbehov.

Jesto veľa Slovákov i rodákov v cudzom svete, ktorých s úľubou vpúšťame do našich myšlienok a konaní. Aby sa stali normou, étosom či prímerom, zajedno aj zväčša nedosiahnuteľnou métou. Každý z nás má svoj jedinečný – s odlišnou dramaturgiou i esenciami a s rôznou mierou spokojnosti vyskladanej mozaiky, netušený osud. Sami si skicujeme a režírujeme realitu každučkého dňa. A hoci nelietame v oblakoch, cítiac v sebe príchute rojkov, chceme sa prirovnať k rešpektovaným vzorom. V záhyboch našich srdcových komôr je preto aj miesto pre výnimočné osobnosti. Doma medzi Tatrami i Dunajom, ale aj skrz-naskrz slovenskou Európou i zámorím, je týmto fenoménom Milan Rastislav Štefánik.

Prečo ho velebíme a začo je skutočným vzorom, na pár riadkoch nepostihneme. Napokon, v roku 100. výročia tragického, dodnes neobjasneného a záhadami opradeného úmrtia hrdého a nepokoreného generála (4. mája 1919 na letisku v Ivanke pri Dunaji), bude témou „M. R. Štefánik“ žiť celé Slovensko. Okrem literárnych, filmových, dokumentárnych či vedeckých počinov aj symbolickým vyhlásením roku 2019 „jeho rokom“. Odhliadnuc od toho, že v licenčnom televíznom formáte RTVS „Najväčší Slovák” (hoci podobné módne „esemeskové” ankety sú mi pre ich často bulvárno-komerčný nádych proti srsti...) bude práve Štefánik nepochybne najhorúcejšou „voľbou národa”.

Chce sa veriť, že anketa prinesie aj niečo užitočné: kýžené poznanie, nové objavy. Že zaujme mladšie generácie, až hrôzostrašne vajatajúce v témach iba nedávnej slovenskej histórie, apelujúcej na národné sebavedomie skrze sebapoznanie. Ak je M. R. Štefánik jednou z najvhodnejších volieb (v nej mám jedinú dilemu: Ľudovít Štúr či Milan Rastislav Štefánik?!), potom sa naskytá k obohacujúcemu aspektu aj priblíženie jeho študentskej periódy v prostrediach súčasného Maďarska: v Šoproni, najmä však v Sarvaši.

Nutkajú k tomu aj zozbierané eseje a reflexie, ktoré pitvarošský rodák Štefan Hudák vydal na Slovensku v „Dolnozemskom zápisníku“. Pochopiteľne v nich neopomenul ani príbeh mladého Štefánika v Sarvaši, kde v školskom roku 1897-88 maturoval. Rozpomienky na „sarvašského“ Milana Rastislava zdokladoval okrem iných aj citáciami z pera spisovateľky Hany Ponickej. Tá potvrdzuje, že „v Sarvaši začal Štefánik prejavovať už i sústredený záujem o astronómiu – keď mu strýko daroval prvý primitívny ďalekohľad. Trochu si ho zdokonalil a už tu ním pozoroval hviezdy.“ Mimochodom, v čase, keď Štefánik v Sarvaši študoval, žilo v ňom 25 tisíc obyvateľov, z ktorých až 18 tisíc sa hlásilo k Slovákom!

Rozpomienku „Štefánik na Sarvaši“ publikoval Š. Hudák pred 27 rokmi v Ľudových novinách. Niet lepšej výzvy pre súčasníkov – a nielen iba v Sarvaši, ako jeho slová v závere: „Bolo by vítané, keby na danú problematiku upriamili svoju pozornosť i miestni historici, kronikári, pedagógovia, etnografi.“ Nože vyslyšme dolnozemského rodáka!

V dušičkovej palete farebnosti vlaňajšieho 1. novembra som s bázňou vystúpil na Štefánikovu monumentálnu Mohylu na Bradle. V panoramatickom výhľade som si pripomenul všetkých blízkych, ktorí sú už vo večnosti. Až som v jedinečnom počine architekta Dušana Samuela Jurkoviča, autora pamätníka, v blízkosti uloženého Štefánikovho srdca precítil, že muž veľkých činov je tu stále s nami. Nie je to iba o duchu, ale o stálej prítomnosti Štefánika v nás. Očaril nás, je pre nás žriedlom inšpirácií. Čím sa mu zavďačiť? Aspoň takto.

Preto vitaj, Rok Milana Rastislava Štefánika!

Ľudo Pomichal