Občas sa zazdá, že nostalgickí literáti, historici, nevraviac o skepsou až dezilúziou duchovne i osobnostne rozkolísaní neverci v schopnosť prežitia slovenčiny na perách ikstej generácie potomkov Slovače pod pravým brehom Dunaja, sťaby beznádejou ľútosti tlačili pred sebou bremeno Sizyfa. Symbolisti by sa dokonca utiekali až k antickému prímeru, keď nazlostený Zeus zariadil, aby zavrhnutého Sizyfa zahnal do beznádejného údelu v Tartare.

Ani blúznivým pripodobením znásilňovať náhodný „strih“ príbehu márnej lopoty mozoľov odtlačených v skale, ba ani ťažobu balvanu v duši, by nenaskicovala kontúry lokality lámania dejín či prítomnosť žitia v kameni. Hoci v súčasnej dynamike ozrutánskej faktografickej nedôslednosti by si nejeden zmýlil (a podobnosť názvov k tomu priam nabáda) starogrécky Tartar s pôsobivým zákutím Tardošu, obce v Maďarsku s odvekou slovenskou stopou.

Lež – nie každý kameň je aj balvanom ťažiacim údel. A naopak – kresanie do kameňa v potu tváre vdychuje a formátuje zreteľný pôdorys tvorivej užitočnosti. Ba ešte viac: nádeje prežitia ba večnosti. Najmä – a práve to je onen náš symbolický až jemnocitný odtieň červene z Tvrdošu (lebo tak znie írečitý historický slovenský ekvivalent pre maďarský Tardos) zo známeho lomu v Komárňansko-ostrihomskej župe.

Príjemnosť jedinečného a zajedno i nadčasového príbehu jedného z najväčších tardošských symbolov – červeného mramoru, sa v prvú júlovú sobotu v slávnostnom programe v poradí už 24. Dňa Slovákov v Maďarsku ako najsugestívnejšej a najvýznamnejšej celonárodnej manifestácie krehkej slovenskosti v domovskom štáte našej Slovače, s nadľahčenou nostalgiou a zároveň až nástojčivým hlásením sa k vlasti predkov – súčasnému Slovensku, prepojí cez neďaleký Dunaj do tône listnáčov v bratislavskom Sade Janka Kráľa.

Práve tu totiž čochvíľa už 21 rokov spočíva 4,5-tonový neopracovaný monolit z Tardošského lomu, ktorým si Slováci z Maďarska uctili a poctili domovinu svojich slovenských predkov. Kameň, ktorý v priestore korešponduje so sochou štúrovského básnika Janka Kráľa, vytvoril filozofickú synergiu a nikde sa nekončiaci oblúk hľadania i nachádzania identity, súdržnosti a vzájomnosti geneticky súzvučných Slovákov, nech by boli kdekoľvek roztrúsení v moderných štátnych útvaroch niekdajšieho Uhorska.

V tomto duchu sa aj v prvú júlovú sobotu Slováci zo všetkých žúp a kútov domovského Maďarska, ale aj ich spolubratia a spolusestry z našej spoločnej otčiny, zo Slovenska, priblížia a stotožnia vo vrave v jazyku, ktorý nám je najvzácnejším a najprirodzenejším. Materinskou slovenčinou. Kedykoľvek a kdekoľvek ju začujeme a precítime aj počas sviatosti Slovákov v Tardoši, oživí v nás pomyselný dotyk nezabudnuteľnosti a nezabúdania. Na korene, svojskosť, sebaidentifikáciu v symbolických pripomienkach k našim predkom. V súznení žriedla všetkého toho, čo môžeme definovať aj ako sebaúctu k vlastnej spoločnej histórii. V sebauvedomovaní sa v slovenskosti vo všetkých jej prejavoch.

Preto sa raz a navždy zbavme tak často proklamovanej „dochvíľnosti“ sizyfovskej viny. Ona sa predsa nedeje, ba ten balvan nás stále máta ako nadbytočná chiméra podceňovaného sebavedomia. Naopak! Čiňme veci v dennodennej, nielen slávnostnej snahe tak, aby sme spoločným úsilím, najmä však vlasteneckým príkladom a hrdosťou na našu slovenskosť oduševňovali aj generácie po nás. Tie, ktoré náš vklad budú zveľaďovať aj o päťdesiat či ďalších tristo rokov!

Aký je dotyk, prienik duchovnej a myšlienkovej pestrosti, ktorou sa túžime objať v slovenskosti? Ako pochopiť a uchopiť dar, ktorý nám dali do vienka predkovia, prarodičia, rodičia? Ako s ním v dobrom i menej prívetivom narábať, zžiť sa s jeho podstatou? Nože skúsme skúmavejšie vnímať jeho obsah, význam i posolstvo. Ako niečo, čo obsahuje jednotiacu i prijateľnú líniu pre nás všetkých. Uvedomujme si jej fenomén. Bez nej totiž vedomá pocitovosť v slovenskosti nemôže byť – či si to niekto prizná, alebo nie. A práve slávnostné stretnutie v Tardoši nám dáva možnosť utvrdiť sa v týchto danostiach v nás.

Ak teda budeme nie zúfať, ale úfať v tomto rozmere rozpoloženia našich emócií, nože si pripomeňme slovo po slove, obraz za obrazom a predtuchu za tušením, ktoré v básni Už oddávna zvečnil jedinečný poet spod Pilíša Alexander Kormoš: „Už oddávna žijeme tak, že zo dňa na deň dávame sľuby našim nociam a každú noc dávame sľuby našim dňom.“

Učiňme teda zadosť všetkým našim, aj tým najsmelším a najtúžobnejším sľubom a zajedno i nádejam!

Ľudo Pomichal