Dve susedné Slovákmi osídlené obce Alberti a Pilíš majú veľa spoločného. Osadníci sem prišli za účelom trvale sa usadiť v rovnakom čase. Kým spočiatku súperili medzi sebou o zem, aj bitkou, po rokoch každý z nich ostal spokojný, trvalo usadený. Uvádzam dve historické ukážky z týchto kedysi obcí (dnes sú to mestá). Dokumenty som osobne na mieste študoval a spracoval.

V albertskom evanjelickom zbore si príchod Slovákov každoročne pripomínajú na slávnostných bohoslužbách v prvú nedeľu po Svätom Michalovi (29. september). Zachoval sa cenný dokument prvého albertského notára Michala Chovana, písaný v dobovej slovenčine s latinským názvom Terra posteritati (Zem pre potomkov), ktorý výstižne opisuje miesto, príčiny, podmienky, dátum príchodu a osadenie slovenských evanjelikov na pustatine zemepána Ondreja Váračkaia (od r. 1721 Martina Seleckého). V podrobnom dokumente sa uvádza, že sa po roku čakania hromadne presunuli zo Svätej Márii (Hevešská stolica), kde sa dočasne zdržiavali a na základe pozvania a zmluvy so zemepánom v roku 1711, na deň povýšenia Svätého kríža, t. j. dňa 14. septembra, sa naraz všetci na 27 vozoch, pod vedením Juraja Čániho, Michala Tkáča a Pavla Havrana zo Svätej Márie odsťahovali. So sebou si hneď priviedli svojho kazateľa Bedricha Klaudínyho, žilinského rodáka. Ten mal podľa Chovanovho zápisu pod holým nebom v zakladajúcej osade na Svätého Michala prvú kázeň. Preto si albertskí evanjelici najbližšiu nedeľu k tomuto dátumu na slávnostných bohoslužbách pripomínajú aj posvätenie Božieho chrámu, postaveného v neskoršom čase.

Osadnícka zmluva Pilíša je až z 24. mája 1722 v Urmíne (teraz Mojmírovce). Zuzana Grasalkovičová bola sestrou grófa Antona Grasalkoviča, zastávajúceho vysoké kráľovské a krajinské funkcie. Obaja šľachtici boli rodákmi z Mojmíroviec, rímskokatolíckeho vyznania, kým Ján Beleznai bol protestant, čo bola na ten čas zvláštnosť. Na zmluve sú podpísaní obaja manželia a pod zmluvou za osadníkov sú uvedené mená Juraj Husár, Ján Husár, Martin Duchaj, Juraj Bansky, Ján Tarčan a Ondrej Petiansky. V úvode zmluvy sa píše, že poddaných pri dojednávaní zmluvy zastupovali Štefan Husár, Ján Husár, Ján Beňo a Matej Zolňan – Sabo.

Nechýbali spory, dokonca ani bitky

V počiatkoch osídľovania troch susedných osád Alberti, Irše a Pilíša vznikali medzi Slovákmi majetkové spory, zapríčinené majetkovým vlastníctvom jednotlivých zemepánov. Po vyriešenom právnom spore roku 1721 medzi Alberťanmi a Iršanmi prišiel na rad roku 1729 nový, medzi Alberťanmi a Pilíšanmi. Albertský notár Michal Chovan ho zaznamenal takto: „Potom zase medzi nimi a Pilíšanmi začala roztržka a to pre jednu časť chotára. Albertskí obyvatelia dostali chotár nachádzajúci sa povyše „Pap berku“ (farárov pozemok) po jednu dolinu od východnej strany, od západnej strany na lúkach pri vrchnej ceste na Pilíš, až po jarok v lúkach, ktorý označil a ukázal Alberťanom ešte pán Varačkai. Pilíšania zase chotár svojho zemepána Beleznaiho držali pod pasienkom, kde sa nenachádzalo žiadne označenie. Tento kus chotára si privlastňovala jedna i druhá strana a keď ani jedna strana nechcela popustiť, stala sa táto príhoda. Bolo to na Medarda, kedy sa išlo do Pešti na jarmok. Vtedy prišli Pilíšania a brali z tohto pozemku seno na vozy, z toho istého Perešu vyšli naproti v zbroji Alberťania a začala taká zvada a bitka, že nebyť Pavla Havrana a ešte dvoch našich obhajcov, možno i pán Beleznai by si bol ťažko zachránil život. V tejto bitke niektorí z našich a niektorí z Pilíšanov boli poranení, nie však vážne, ale vozy, ktoré naši zastihli, porúbali. Keď Pilíšania videli, že nemôžu odolať, rozutekali sa. Neskôr tento skutok dal pán Beleznai na súd a zháňal z mnohých miest svedkov, medzi ktorými bol aj pán Varačkai, ktorý dal za pravdu Pilíšanom a tak ten kus chotára poniže Pap berku dostali. A tak Alberťania ako sa vraví pre cudzí prospech si mnoho starostí, prekážok, odsudzovanie a trovy spôsobili. Aj napriek mnohému uisťovaniu a maskovaniu právnej výhry, stratili 300 rýnskych zlatých a ten kus chotára prehrali. Od toho času podnes z vôle Božej, pod láskavým panovaním pána veľkomožného, táto obec pretrváva v pokoji. Náš Hospodin nech pána velebného, nášho zemepána dobrým zdravím obdarí, dlhé a šťastné panovanie a to aj krajinské zachová. Tiež, aby mal šťastie pri obhajovaní našej albertskej obce, pri čistom slova Božieho kázaní a užívaní celých velebných sviatostí, aby mohla pokojne jeho Božská velebnosť, tak i jeho veľkomožnosť s jeho potomkami slúžiť na dlhé časy.“

Ján Jančovic

Foto: autor