Štvrtý ročník výtvarného tábora vo Veľkom Bánhedeši v Slovenskom Inštitúte v Budapešti

Vo veľkej sieni Slovenského inštitútu v Budapešti sa 8. júla konala vernisáž výstavy diel zo štvrtého ročníka Slovenského výtvarného tábora vo Veľkom Bánhedeši. Podujatie, ktoré sa pomaly etabluje ako pravidelná súčasť kultúrnej ponuky Slovenského inštitútu v Budapešti, opäť spojilo slovenských umelcov z viacerých krajín a prinieslo do hlavného mesta pestrý prierez ich tvorby.

Vernisáž otvorila riaditeľka Slovenského inštitútu Eva Ivančová. Následne sa ujal slova kurátor výstavy Ján Huňady, ktorý návštevníkom priblížil jej vznik a atmosféru štvrtého ročníka tábora.

J. Huňady vo svojom príhovore spomenul, že diela vo výstavnej sieni inštalovali od druhej hodiny popoludní, kým výstava sa začala už o 18. hodine. Cieľom bolo zostaviť expozíciu tak, aby reprezentovala čo najširší záber – od klasickej realistickej maľby cez krajinky, zátišia a figurálnu tvorbu až po súčasné abstraktné tendencie. Priblížil, že umelci pracujú rôznymi technikami, akrylom, olejom, ceruzkou, tušom, akvarelom aj kombinovanými postupmi. Osobitne vyzdvihol aj prácu hostiteľa a organizátora Jána Pepa, ktorý sa okrem vedenia tábora venuje aj výrobe rámov na mieru pre vystavované diela.

Po úvode sa slova ujal parlamentný hovorca Slovákov v Maďarsku Anton Paulik, ktorý je gestorom spomínaných výtvarných táborov. Vo svojom príhovore pripomenul, že hlavným cieľom tábora je nielen tvoriť, ale predovšetkým vracať slovenský jazyk a kultúru do ulíc Veľkého Bánhedeša. „Tábor spája slovenských autorov žijúcich na Slovensku, v Rumunsku, Srbsku, ba až v Kanade. Všetkých spája jazyk a láska k umeniu,“ uviedol a zdôraznil, že pre miestnych obyvateľov je prítomnosť výtvarníkov príležitosťou znovuobjaviť slová a spomienky na svojich predkov. A. Paulik sa vo svojom prejave zamyslel aj nad tým, ako dokážu umelci nachádzať inšpiráciu na tom istom mieste, keď sa do Veľkého Bánhedeša vracajú už štvrtý rok po sebe. Sám priznal, že spočiatku pochyboval, či sa im podarí objavovať stále nové podnety. Výsledky ho však príjemne prekvapili – výtvarníci nachádzajú inšpiráciu nielen v samotnej dedinke a jej okolí, ale aj počas exkurzií po Maďarsku. Ako príklad spomenul Segedín, ktorý sa stal zdrojom inšpirácie a objavil sa aj na vystavených dielach. Schopnosť stále nachádzať nové uhly pohľadu a zachytávať na plátne aj detaily, ktoré miestni obyvatelia bežne prehliadajú, je dôkazom umeleckej citlivosti a tvorivého prístupu zúčastnených výtvarníkov.

Zároveň poznamenal, že tábor môžeme „tradičným“ volať až po piatom ročníku, no už dnes možno hovoriť o jeho význame pre udržiavanie slovenského kultúrneho dedičstva v Maďarsku. Pripomenul aj to, ako sa organizátor Ján Pepo postupne odvážil hovoriť po slovensky, čo je dôkazom, že zámer vrátiť slovenčinu do každodenného života pomocou umenia začína prinášať ovocie.

Návštevníci mali možnosť počas večera nielen obdivovať vystavené obrazy, ale aj diskutovať s prítomnými výtvarníkmi.

Výstava v Slovenskom inštitúte v Budapešti potrvá do 30. augusta t. r. a je prístupná verejnosti počas otváracích hodín. Organizátori veria, že podujatie prispeje k ďalšiemu šíreniu povedomia o slovenskej kultúre v Maďarsku a že už o rok, po piatom ročníku, budú môcť hovoriť o pevne zakorenenej tradícii.

Mená vystavujúcich autorov: Katarína Molnárová, Alena Adamíková, Ján Agarský, Miroslava Cabanová, Vinona Dudok, Eva Grendelová, Michal Ďurovka, Anka Hekkelová, Tímea Mihalidesová, Fero Paluška, Danica Pružincová, Rudolf Rypák, Rastislav Škulec, Mária Štefanková a Ingrid Susková.

(ik)

Foto: autorka