V kedysi prevažne slovenskej dolnozemskej obci sa prostredníctvom výtvarného umenia opäť vytvoril živý slovenský priestor. Piaty ročník medzinárodného sympózia spojil vo Veľkom Bánhedeši šestnásť umelcov zo Slovenska a slovenských komunít v Srbsku, Rumunsku a Maďarsku. Záverečná výstava potvrdila, že z myšlienky predsedu miestnej slovenskej samosprávy Jána Pepa, vrátiť do obce živú slovenčinu aj takýmto ojedinelým spôsobom, vyrástla nová tradícia presahujúca štátne hranice.

Keď sa tvorivá energia premenila na obrazy

Na záverečnej výstave sa 22. augusta po prvý raz spoločne predstavili diela vytvorené počas 5. Medzinárodného slovenského výtvarného sympózia. Vernisáž ukázala výsledky tvorivého pobytu šestnástich výtvarníkov zo štyroch krajín a zároveň predznamenala záver podujatia, ktoré sa konalo od 15. do 23. augusta. Návštevníkov vernisáže privítal hlavný organizátor, predseda Slovenskej samosprávy vo Veľkom Bánhedeši Ján Pepo. Nebola to iba povinná bodka za pripraveným programom, ale chvíľa, keď sa ukázalo, čo môže vzniknúť zo stretnutia ľudí s rozdielnymi umeleckými skúsenosťami, no so spoločným záujmom o slovenskú kultúru a dolnozemské prostredie. Zo Slovenska prišli Katarína Molnárová, Alena Adamíková, Zuzana Bobovská, Miroslava Cabanová, Ján Huňady, Fero Paluška, Danica Pružincová a Ingrid Susková. Slovákov zo Srbska zastupovali Ján Agarský, Vinona Dudoková, Michal Ďurovka, Danijela Marková a Rastislav Škulec, z Rumunska sa zapojili Anka Hekkelová a Mária Štefanková a výtvarnú scénu Slovákov v Maďarsku reprezentovala Anikó Dutkonová. Atmosféru tvorivého pobytu výstižne zachytila Danijela Marková: „Slovenský Bánhedeš žije umením. Štyri krajiny. Šestnásť umelcov. Jedno miesto. A poriadna dávka tvorivej energie.“ Za jednoduchým súčtom účastníkov a krajín sa však skrývalo niečo podstatnejšie. Na jednom mieste sa stretli slovenské maliarky a slovenskí maliari, ktorých každodenné skúsenosti formovali odlišné štáty, kultúrne prostredia a podmienky života národnostnej komunity. Vo Veľkom Bánhedeši vytvorili na deväť dní jedno tvorivé spoločenstvo a slovenčina bola prirodzeným jazykom spoločnej práce, rozhovorov i verejných príhovorov. Nebola iba praktickým dorozumievacím prostriedkom, ale neoddeliteľnou súčasťou prostredia a jedným z neviditeľných výsledkov sympózia.

Vrátiť slovenčinu do Bánhedeša

Veľký Bánhedeš bol až do druhej svetovej vojny prevažne slovenskou obcou, no po výmene obyvateľstva v roku 1947 a počas nasledujúcich desaťročí slovenčina z jeho každodenného verejného života postupne ustupovala. Keď Ján Pepo začal uvažovať o výtvarnom tábore, nešlo mu preto iba o vytvorenie ďalšieho kultúrneho programu. Hľadal spôsob, ako do lokality priniesť niečo nové, súčasné a zároveň jednoznačne slovenské. Pozývanie výtvarníkov zo Slovenska a neskôr aj z dolnozemských slovenských komunít malo v obci na niekoľko dní vytvoriť prostredie, v ktorom sa slovenčina nebude iba slávnostne pripomínať, ale bude sa prirodzene používať.

Cieľom plenéru je tiež osveta – rukolapne ukázať rodákom spoza hraníc, kde všade v Maďarsku žijú Slováci. Preto každý rok umelci navštívia slovenskú komunitu v inom meste alebo obci. Vlani boli očarení Segedínom a prekvapení srdečným prijatím členmi Spolku segedínskych Slovákov, tento rok navštívili Malý Kereš. Tam sa spriatelili s miestnymi Slovákmi a nasali atmosféru, ktorá pred rokmi inšpirovala jedného z najväčších maďarských básnikov – Alexandra Petroviča – Petőfiho.

Po piatich ročníkoch už možno povedať, že z pôvodnej predstavy vyrástla nová tradícia. Jej význam na vernisáži osobitne vyzdvihla predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková. Za veľké šťastie označila, že sa v Bánhedeši našiel človek, ktorý sa odhodlal uskutočniť predstavu o návrate slovenčiny do obce a popri uchovávaní dedičstva predkov vytvoriť niečo nové a slovenské. Za túto iniciatívu podľa nej patrí vďaka J. Pepovi i jeho spolupracovníkom. Jej slová pomenovali to, čo pri pohľade na hotové obrazy nemusí byť na prvý pohľad zjavné: najdôležitejším dielom sympózia nie je jeden konkrétny obraz ani súbor vystavených prác, ale priestor, ktorý sa okolo nich podarilo vytvoriť.

Ján Pepo počas vernisáže vystupoval ako moderátor, no jeho skutočná úloha sa začala dávno pred príchodom prvých hostí. Bolo potrebné nájsť umelcov, získať spolupracovníkov, pripraviť zázemie, spojiť miestnu slovenskú samosprávu s krajanskými a umeleckými kruhmi a presvedčiť ľudí, že takýto projekt môže mať budúcnosť. Piaty ročník ukázal, že nejde o jednorazový pokus závislý od počiatočného nadšenia. Sympózium si vytvorilo vlastný rytmus, okruh vracajúcich sa účastníkov, odborné vedenie aj pokračovanie v podobe ďalších výstav. Vo Veľkom Bánhedeši sa tak každoročne uskutočňuje stretnutie, na ktorom je slovenský jazyk prirodzenou súčasťou tvorby i spoločenského života. To, čo sa z pohľadu veľkých inštitúcií môže zdať ako komorné podujatie v malej obci na juhu Maďarska, je pre miestnu komunitu konkrétnym spôsobom, ako slovenský priestor opäť naplniť ľuďmi, hlasmi a novým obsahom.

Z miestnej iniciatívy živá kultúrna diplomacia

Význam sympózia pre Slovákov v Maďarsku potvrdila aj účasť námestníka štátneho tajomníka Ministerstva pre spoločenské vzťahy a kultúru zodpovedného za vzťahy s národnosťami Juraja Rágyanszkého. Vo svojom príhovore ocenil dlhoročnú, príkladnú a obetavú prácu slovenskej komunity vo Veľkom Bánhedeši. Skutočnosť, že sa tábor uskutočnil už po piaty raz, vníma ako dôkaz vytrvalosti miestnych organizátorov a ich pevného vzťahu k vlastným koreňom. Osobitnú hodnotu vidí v spôsobe, akým sa tu prostredníctvom umenia rozvíja slovenský jazyk a národné povedomie. Miestny projekt pritom zasadil do širšieho karpatského priestoru: keď sa stretnú tvorcovia zo Slovenska a slovenských komunít v Maďarsku, Srbsku a Rumunsku, nejde už iba o kultúrnu udalosť jednej obce, ale o spoluprácu, ktorá prekonáva hranice a pomáha budovať spoločnú budúcnosť. J. Rágyanszki ju výstižne označil za „živú kultúrnu diplomaciu“. Toto pomenovanie nevychádzalo z veľkých medzinárodných protokolov, ale z konkrétnej skúsenosti Veľkého Bánhedeša. Ľudia, ktorých dejinný vývoj rozdelil medzi niekoľko štátov, sa tu nestretli ako vzdialené delegácie, ale ako súčasti jedného kultúrneho priestoru. Pre Slovákov v Maďarsku má takáto spolupráca osobitný význam. Umožňuje im zostať v priamom kontakte so súčasnou kultúrou Slovenska a zároveň ukázať partnerom zo zahraničia, že slovenský život v Maďarsku nie je iba historickou spomienkou či súborom zachovaných zvykov. Dokáže vytvárať vlastné súčasné projekty, prizývať do nich ďalších partnerov a dávať im obsah zrozumiteľný aj mimo miestnej komunity.

Univerzálny jazyk národnostnej kultúry

Odborný vedúci sympózia, výtvarný teoretik a kritik zo Srbska Vladimír Valentík, zasadil bánhedešské stretnutie do širšieho kontextu slovenského výtvarného umenia v národnostnom prostredí. V súčasnosti, keď čoraz väčšiu časť komunikácie preberajú obrazy a nové vizuálne technológie, podľa neho nemožno výtvarné umenie považovať za okrajový doplnok kultúry. Pre národnosti má mimoriadny význam, pretože umelci hovoria univerzálnym jazykom: ich diela môžu osloviť ľudí bez ohľadu na to, či ovládajú slovenčinu, a zároveň nesú skúsenosť, pamäť a kultúrne znaky spoločenstva, z ktorého autori vyšli. V. Valentík pritom vychádzal aj zo svojej viac než tridsaťpäťročnej práce na systematizovaní výtvarného umenia Slovákov v Srbsku. Pripomenul, že slovenská výtvarná scéna vo Vojvodine nie je totožná iba so svetoznámym kovačickým a padinským insitným umením. Tvoria ju akademicky školení maliari, grafici a sochári, sústavne tvoriaci neakademickí výtvarníci i predstavitelia insitnej tvorby. Ak sa ich práca nemá obmedziť na súkromnú činnosť jednotlivcov, komunita potrebuje galérie, spoločné výstavy, odborné hodnotenie, dokumentáciu a pravidelnú prezentáciu. Ako príklady uviedol Galériu Zuzky Medveďovej a Galériu Karola Miloslava Lehotského v Báčskom Petrovci, ako aj systematické prehliadky tvorby vojvodinských slovenských výtvarníkov.

Jeho skúsenosť je podnetná aj pre Slovákov v Maďarsku: samotná existencia umelcov ešte nezaručuje, že sa ich tvorba stane trvalou súčasťou národnostnej kultúry. Potrebné je prostredie, ktoré ich spája, predstavuje verejnosti, uchováva ich diela a zaraďuje do spoločnej kultúrnej pamäti. Bánhedešské sympózium môže byť jedným z takýchto priestorov. Prepája slovenských výtvarníkov z Dolnej zeme so Slovenskom a pripomína, že komunity v Maďarsku, Srbsku, Rumunsku či Chorvátsku sú neoddeliteľnou súčasťou slovenského kultúrneho celku.

Gestor výtvarného tábora, parlamentný hovorca Slovákov v Maďarsku Anton Paulik, túto myšlienku rozvinul poukázaním na konkrétnu skúsenosť tvorivých pobytov. Umelci prichádzajú z rozdielnych prostredí a dolnozemské námety vníma každý z nich inak: zaujme ich krajina, architektúra, dejiny slovenských osád, kultúrne pamiatky alebo príbehy miestnych ľudí. Výsledné diela preto nie sú ilustráciami vopred zadanej témy, ale osobnými výpoveďami o tom, čo v tomto prostredí oslovilo konkrétneho autora. Rovnako rozmanito ich prijíma publikum. Každý návštevník prichádza s vlastnou skúsenosťou a v obrazoch hľadá niečo iné. Práve v tom A. Paulik vidí silu výtvarného umenia ako prostriedku šírenia slovenskej kultúry: môže osloviť aj človeka, ktorý už po slovensky hovorí málo alebo vôbec, no v diele rozpozná vlastnú krajinu, motív, spomienku či časť kultúrneho dedičstva.

Vernisážou sa tvorivý pobyt nekončí

Záverečná výstava bola vyvrcholením deväťdňového stretnutia, ktoré sa oficiálne skončilo 23. augusta, nie však zavŕšením ďalšieho života diel vytvorených počas sympózia. V. Valentík upozornil, že dôležitou súčasťou podobných podujatí je ich následná „postprodukcia“: obrazy treba dostať do nových výstavných priestorov, predstaviť ďalšiemu publiku, odborne ich spracovať a zachytiť v katalógoch či dokumentácii. Bánhedešský projekt už ukázal, že to dokáže. Diela z predchádzajúceho ročníka boli v lete vystavené v Slovenskom inštitúte v Budapešti, a tvorba účastníkov tábora sa tak dostala z malej dolnozemskej obce do centra hlavného mesta. Každá ďalšia výstava zviditeľňuje nielen jednotlivých umelcov, ale aj Veľký Bánhedeš a slovenskú komunitu, ktorá ich pozvala. Vďaka tomu sa názov obce objavuje v prostrediach, kde by si inak mnohí sotva uvedomili, že v tomto kúte Maďarska žila a dodnes pôsobí slovenská komunita. Putovanie diel zároveň predlžuje pôsobenie sympózia: jeho výsledky nezostávajú uzavreté v niekoľkých augustových dňoch ani v miestnosti záverečnej výstavy. V. Valentík vyslovil presvedčenie, že tábor má budúcnosť a môže sa ďalej rozrastať. Po piatom ročníku už táto nádej nestojí iba na želaní organizátorov. Opiera sa o vytvorené diela, opakovanú účasť umelcov, odborné vedenie, podporu slovenských inštitúcií, ďalšie výstavy a predovšetkým o miestne spoločenstvo, ktoré podujatie každoročne pripravuje.

(-hl)

Foto: Imrich Fuhl

Foto a video