Hovorí sa, že je nezdvorilé pýtať sa na vek ženy. Avšak pri oslave okrúhleho, závideniahodného veku 80 rokov je už situácia úplne iná. Tohto krásneho jubilea sa 5. decembra dožila stále aktívna a vždy usmiata herečka Viola Thirringová, ocenená Maďarským strieborným záslužným krížom. V našej národnostnej komunite ju mnohí poznajú ako Violku zo Slovenského divadla Vertigo. Pri príležitosti narodenín sme s V. Thirringovou pripravili krátky rozhovor, najmä o jej pôsobení medzi Slovákmi v Maďarsku.

Viola sa narodila v Budapešti, ale detstvo a časť mladosti strávila v Nových Zámkoch, neskôr ju však vietor privial späť do maďarského hlavného mesta, kde žije dodnes so svojím synom Balážom.

– Aké boli tvoje prvé divadelné začiatky?

– Môj otec zomrel ako vojenský lekár a moja dovtedy vždy šťastná a usmiata mamička zúfalo utiekla s dvoma malými sirotami – so mnou a s mojím bratom – späť do domu nášho starého otca. Stali sme sa tak Slovákmi a museli sa prihlásiť do slovenskej školy. Nerozumela som ani jedno slovo. Avšak v roku 1959 som maturovala na maďarskom gymnáziu. Nevyspytateľné cesty osudu ma však zaviedli do Bratislavy, absolvovala som tam štúdium herectva v slovenskom jazyku. V roku 1963 som sa dostala do Divadla v Komárne, kde sa mi po sebe ušli lepšie a lepšie úlohy. Postava Shakespearovej Júlie ma priviedla späť do Budapešti do divadla Körszínház. Počas prvej skúšky som sa zoznámila so spisovateľom, hercom, režisérom Jánosom Gosztonyim, ktorý sa stal mojím manželom. Potom nasledovalo moje účinkovanie v divadle Thália a v Radnótiho divadle.

– Počas svojho života si vystriedala množstvo divadiel a rôzne úlohy, no môžeme povedať, že si zakotvila práve v budapeštianskom Slovenskom divadle Vertigo. Vyhovovalo ti to?

– Hrala som veľmi veľa, no napriek tomu môžem povedať, že ma maďarský divadelný svet jednoducho neprijal za svoju. V maďarskom divadelníctve som si nedokázala nikdy nájsť priateľku z brandže. Na Slovensku to bolo iné. S Emíliou Vášáryovou a Jelkou Bučkovou sme počas štúdia celé štyri roky bývali spolu na internáte. To obdobie bolo pre nás všetky mimoriadne rozhodujúce. A naše priateľstvo trvá dodnes. No v Maďarsku som si takéto vzťahy nedokázala vybudovať. Slováci v Maďarsku ma však prijali, nielen po ľudskej, ale aj profesionálnej stránke, za čo som veľmi vďačná.

– Môžeš nám porozprávať ako si sa dostala do Slovenského divadla Vertigo a ako vnímaš svoje pôsobenie?

– Do Vertiga som sa dostala čírou náhodou. Môj bývalý študent z bratislavskej Vysokej školy múzických umení, kde som dlhé roky vyučovala, herec András Nagy o mne povedal riaditeľke divadla Danke Onodiovej, ktorá ma vyhľadala. Pamätám si, ako na naše prvé stretnutie prišla s obrovskou kyticou, porozprávala mi o divadle a ja som jej ponuku, samozrejme, prijala. To bolo v roku 2004, odkedy som členkou Slovenského divadla Vertigo. Za tých sedemnásť rokov som si zahrala skutočne krásne úlohy v rôznych divadelných inscenáciách ako Azyl, Matka, Dvaja, Umy si rúčky, Ticho, Zabudla som, Keď dozrel čas, Psíček a mačička, Zoznamka, Dámska šatňa a nedávno aj v najnovšej hre Fila chytá vlhu, ktorá mala premiéru na jeseň tohto roka. Som veľmi rada, že som súčasťou malého divadla. Žiaľ, nehráme veľa, ale vždy sa mi ujde úžasná úloha. Nielen slovenské publikum v Maďarsku, ale aj slovenské publikum na Slovensku nás má veľmi rado. Pred každým predstavením si už týždeň dopredu po večeroch čítam scenár. Za svoje pôsobenie v SDV som získala na Národnostnom festivale cenu za najlepší herecký výkon.

– Zapájaš sa aktívne do činnosti života Slovákov v Maďarsku aj mimo divadla?

– Špeciálne nie. Vždy som sa vyhýbala oficiálnym záležitostiam. No už dlhé roky ja i celá moja rodina podporujeme snahy Slovenskej samosprávy V. obvodu Budapešti aj tým, že sme sa prihlásili na zoznam voličov. Avšak prosby o spoluprácu nikdy neodmietam. V minulosti som spolupracovala aj s Celoštátnou slovenskou samosprávou v Maďarsku, Slovenským inštitútom v Budapešti, ale s kolegami sme často realizovali čítania úryvkov napríklad v Békešskej Čabe. Zapojila som sa aj do spolupráce s Ľudovými novinami, napríklad pri príležitosti dňa poézie, keď som v krátkom videu zarecitovala slovenské básne.

– Viem o tebe, že rada cestuješ, pravidelne plávaš a cvičíš jogu. Zostáva ti energia aj na rôzne záležitosti? Venuješ sa v súčasnosti okrem divadla aj inej práci?

– Keďže som v Bratislave obhajovala svoju dizertačnú prácu o technike reči, rozhodla som sa, že o svojej štúdii napíšem knihu. 700 stranovú knihu zameranú na maďarské hlásky a správnu techniku reči som dokončila len nedávno. Zatiaľ ešte nevyšla, pretože sa trápim s finančnou stránkou, ale verím, že v budúcnosti moje dielo uzrie svetlo sveta.

– Vyzdvihla by si vo svojom živote niečo, čo považuješ za svoj najväčší úspech, či už z profesionálneho hľadiska alebo súkromného?

– Jednoznačne manželský život. S mojím nebohým manželom sme žili spolu viac ako 50 rokov bez hádky. Je to pre mňa najväčšia pocta v živote, pretože len veľmi malému percentu ľudí sa to podarí. Vzájomne sme sa uznávali, aj z profesijnej stránky. Žilo sa nám veľmi dobre.

Aj touto cestou prajeme Viole Thirringovej v mene celej našej redakcie všetko najlepšie a veríme, že budeme mať možnosť vidieť ju ešte v mnohých javiskových predstaveniach.

(DČ)

Foto: autorka, archív