Svetlo tohto sveta som uzrel pod Pilíšom, presnejšie v Mlynkoch, v tejto pred vojnou ešte čisto slovenskej dedine. Od decka až po strýka všetci sme hovorili po slovensky. Bolo tam aj pár Maďarov, ale to boli „cudzinci“, prišli zďaleka: zopár učiteľov, jágrov, úradníkov a od roku 1930 - čuduj sa svete - aj farár! Normálne zmýšľajúci človek by sa len čudoval, načo potrebuje slovenská dedina maďarských učiteľov a maďarského farára?!

Avšak tí veľa skúsení, ako aj ja, sa nečudujú. Vedia, kto a s akým cieľom ich sem poslal. Boli to hrozivé zárodky násilnej maďarizácie našej dediny. Keby nás boli iba učili maďarčinu, možno by sme sa im boli aj poďakovali. Ale keď z našich detí začali vytĺkať slovenčinu, to už bolo priveľa. Robili nám škodu.

Potom cez nás prehrmela II. svetová vojna, zvíťazila proletárska diktatúra, ale škola aj kostol sa tým nezmenili, aj naďalej ostali maďarské. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že od r. 1949 sa zaviedlo vyučovanie slovenčiny, keďže v škole neprestal pôsobiť kompletný maďarský učiteľský zbor. Farár Lugosi (pôsobil v obci v r. 1962 - 1977) nám „zmodernizoval“ aj kostol: slovenským textom vybavené obrazy krížovej cesty dal odstrániť a na stenu dal namaľovať oveľa menšie obrázky, ale už bez slovenských nápisov... Zato na oblúkovitý strop veľkými písmenami dal napísať: ÜDVÖZLÉGY SZENT KERESZT EGYETLEN REMÉNYÜNK! To treba do kostola Slovákov, už aj len preto, aby vedeli, kto je pán v dedine!

Potom zvíťazila demokracia, vrátil sa kapitalizmus, ale škola s kostolom sú aj naďalej maďarské a čoraz maďarskejšie. Navyše v našej slovenskej dedine sa začali húfom usadzovať maďarskí obyvatelia! Začali si kupovať staré domy, pozemky a dopracovali sa až do dnešného stavu, keď v dedine je usadených 600 maďarských prisťahovalcov! Príkladov na intoleranciu mnohých prisťahovalcov či novousadlíkov - podľa sťažností miestnych Slovákov - je viac než dosť. Odcitujem tú, ktorá aj mne vyrazila poistku: „Spomedzi tých, čo sem prišli z hlavného mesta, mnohí ani len to nevedia, že na dedine sa patrí každému pozdraviť, v škole sa dožadujú vyučovania angličtiny namiesto - podľa nich - na nič nepoužiteľnej slovenčiny“ (Anita Élő - Heti Válasz, 8. ročník, č. 34). Čiže - aj podľa tejto objektívne píšucej maďarskej novinárky - medzi Maďarmi sú aj takí, podľa ktorých „Slovenčina je jazyk, ktorý sa na nič nedá použiť“. Čo na to povedať?

Tí, ktorí slovenčinu neovládajú, tí ju naozaj nevedia na nič použiť. Ale keby sa ju naučili a išli by do Čiech, boli by príjemne prekvapení. Vedeli by s ktorýmkoľvek Čechom komunikovať. Ale ani vo Varšave, Kyjeve, Moskve, Minsku, Záhrebe, Belehrade, Ľubľane, Sofii, Chabarovsku, ba ani na Kamčatke by neboli jazykovo stratení. Mohli by sa motať od západočeského mesta Aš až po Japonské more, od Baltiku až po Jadranské more, v tomto gigantickom priestore by sa vedeli dohovoriť. My, Slováci, to vieme, ja som si to overil aj osobne. Vo Varšave ma pochválili, ako pekne viem po poľsky, na ostrove Brač v hostinci som si objednal obed po slovensky a čašník mi doniesol to, čo som si objednal. V Petrohrade som Maďarom robil tlmočníka... Len tak potichu sa spýtam tých pohŕdavých: do ktorej krajiny na tomto šírom svete by mohli ísť len s maďarčinou? Vychodí mi z toho, že kto slovenský jazyk ovláda, dobre urobí, ak sa naučí aj maďarčinu. Ale bez toho, že by svoju vzácnu slovenčinu zabudol. A kto nevie po slovensky, iba po maďarsky, a príde bývať medzi Slovákov, napríklad sem pod Pilíš, oplatí sa mu tú vzácnu slovenčinu - esperanto slovanských jazykov - nie vykoreniť, lež radšej naučiť.

Gregor Papuček