Situácia menšín v Maďarsku principiálne, na úrovni právnych deklarácií je ružová, ale
v skutočnosti je ohromujúca - povedal bývalý menšinový ombudsman Jenő Kaltenbach pre MTI. Používanie menšinového jazyka sa z tohto hľadiska môže pokladať za typické.

Bývalý menšinový ombudsman kritizuje

Zákon o národných a etnických menšinách z r. 1993 vypovie, že „...svoj materinský jazyk môže ktokoľvek vždy a všade slobodne používať. Podmienky používania menšinového jazyka - v prípadoch určených v osobitnom zákone - je štát povinný zabezpečiť“. Ale tieto podmienky zďaleka nie sú vytvorené - povedal odborník, ktorý koncipoval takto: súčasná legislatíva je dedičom obdobia, na ktoré platí kritika, že právny štát si nemôže dovoliť, aby ako „ozdobný prvok“ obsahoval pekne znejúce, ale prakticky neuskutočniteľné právne normy. Pravidlo, ktoré zaručuje neobmedzené používanie jazyka, zrejme patrí do kategórie „ozdobných prvkov“. „Neviem o tom, že by sa bola začala masová jazyková príprava štátnych úradníkov, pričom je všeobecne známe, že obyvateľstvo Maďarska, prirodzene nevynímajúc ani štátnych úradníkov, ohľadom ovládania cudzích jazykov je medzi poslednými v EÚ. Neviem ani o tom, že by štátny rozpočet mobilizoval značné pramene na financovanie jazykových programov masových rozmerov,“ poznamenal. Podľa J. Kaltenbacha zákonodarcovia zabudli urobiť opatrenia potrebné k realizovaniu nimi schváleného právneho predpisu.

V tých krajinách, v ktorých je používanie viacerých jazykov realitou a legislatíva nemá „funkciu výkladu“, tam neexistuje nikde taký štedrý všeobecný predpis. Jazykové práva sa viažu buď k osobe, alebo k oblasti. Zemepisný princíp sa spravidla viaže na početný pomer obyvateľstva. Podmienkou toho je, že príslušnosť k menšine, čiže kruh subjektov menšinových práv aby sa dal určiť spôsobom hodným právneho štátu. Práve nedostatok tejto podmienky je to, čo v Maďarsku sťažuje, ba znemožňuje statočné riešenie - poznamenal J. Kaltenbach.

Slobodné hlásenie sa k menšinovej identite je zachytené v medzinárodnej dohode, ktorá zároveň vypovie, že práva, ktoré vyjadrujú príslušnosť k jazyku, kultúre a spoločnosti nemožno zaručovať tak, aby ich bolo možné zneužívať. Evidencia menšinovej identity nemôže byť svojvoľná, nemožno dotyčného bez jeho vôle zaradiť k danej menšine, ale zároveň to nemôže byť ani výlučné rozhodnutie jednotlivca. V maďarskej legislatíve chýba účasť danej komunity pri výbere identity. Pričom v občianskom alebo náboženskom živote je samozrejmé, že okrem vôle jednotlivca je potrebný aj súhlas komunity k tomu, aby niekto mohol patriť k danému spolku alebo konfesii. Práve takýto akt, vyjadrujúci prijatie zo strany komunity by bol potrebný aj pri prijímaní menšinovej identity - povedal odborník.

Podľa J. Kaltenbacha sa bez výnimky všetky menšiny žijúce v Maďarsku dostali ku konečnému bodu straty identity, ich členovia nehovoria svojim jazykom, nepoznajú svoju minulosť a len sotva pestujú svoju menšinovú kultúru. „Týmto menšinám sme vnútili chradnutie a tento proces v druhej polovici 19. a v prvej polovici 20. storočia zväčša dospel ku koncu. Toto v západnej Európe dobre vedia, ale my na to neradi myslíme,“ poznamenal. Ako dodal, krajina by štedrou menšinovou politikou mohla len získať, žiadne reálne riziko tu nehrozí, veď odtrhnúť sa tu nikto neusiluje a niet sa čo obávať ani nárokov na autonómiu, ktorá by ohrozovala celistvosť krajiny. Maďarskú menšinovú politiku treba medziiným prirovnávať k týmto parametrom, hoci aj v zrkadle tohto má veľmi mnoho nedostatkov - povedal svoju mienku odborník na menšinovú problematiku.

(MTI) - prel. G. P.