Múzeum kráľa Mateja Korvína pri Maďarskom národnom múzeu vo Vyšehrade (Visegrád) a Materská škola, základná škola, gymnázium a žiacky domov s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti usporiadali 24. mája dobročinný galaprogram.

Podujatie sa začalo v aule školy. Riaditeľka inštitúcie Júlia Marloková Szabová privítala predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, zástupcu riaditeľky Slovenského inštitútu Budapešť Petra Tomčíka, učiteľku Obchodnej akadémie v Šuranoch Helenu Rusnákovú, riaditeľa Domu osvety vo Vyšehrade (Visegrád) Tamása Mikesa, archeológa, muzeológa Múzea kráľa Mateja Korvína pri Maďarskom národnom múzeu vo Vyšehrade Petera Grófa, poslancov obvodných slovenských samospráv hlavného mesta a všetkých prítomných. Dobročinná akcia sa začala otvorením putovnej výstavy Jozef Viktorín a Vyšehrad. Vernisáž uviedol P. Gróf slovami: - Expozíciu sme pripravili spolu s riaditeľom Domu osvety vo Vyšehrade Tamásom Mikesom a je pre mňa veľkou cťou, že ju môžeme predstaviť aj v budapeštianskej slovenskej škole. Chceme ňou ukázať ten úsek života J. K. Viktorína, ktorý ho viaže k Vyšehradu. V úvodnej časti predstavujeme krátku históriu Vyšehradu, zachytenú na rytinách. Na nasledujúcich dvadsiatich dvoch paneloch vám predstavíme život a činnosť Viktorína, - povedal Péter Gróf.

Jozef Karol Viktorín (12. marec 1822 Zavar - 21. júl 1874 Budapešť) bol slovenským katolíckym kňazom, národným buditeľom, vydavateľom slovenskej literatúry, organizátorom kultúrneho života a publicistom. Pochádzal z rodiny moravského roľníka a grófskeho záhradníka. Študoval teológiu v trnavskom biskupskom seminári, v roku 1847 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil ako kaplán v Senici a v Trstíne. Zúčastnil sa na slovenskom povstaní v roku 1848, za čo bol od mája do decembra väznený v Bratislave. Po prepustení z väzenia pôsobil v Skalici, v Starom Budíne, od roku 1866 bol farárom vo Vyšehrade. Spolupracoval so Slovenskými národnými novinami štúrovcov, s Jánom Palárikom začal v roku 1858 vydávať almanach Concordia, ktorý svojím názvom „Svornosť” poukazoval na poslanie slúžiť jednote národa, upevňovať spisovnú slovenčinu a odstraňovať konfesionalizmus ako prekážku v zjednotení národných a kultúrnych síl. Spolu s Palárikom sústredili okolo seba slovenských vzdelancov a v roku 1850 vytvorili finančnú zbierku na podporu založenia Matice slovenskej.

Venoval sa vydavateľskej činnosti, vydával práce Andreja Sládkoviča, Jána Hollého, Jonáša Záborského, venoval sa aj prekladu (napr. spis Tomáša Kempenského O nasledovaní Krista z roku 1867) a viedol korešpondenciu s literátmi Jánom Palárikom a Jonášom Záborským, s českými, ruskými, maďarskými a nemeckými učencami. Od roku 1863 bol čestným členom Charkovskej univerzity. Je nositeľom viacerých vyznamenaní za národné zásluhy, udelili mu napríklad ruský Rad sv. Anny II. stupňa.

Otvorenie výstavy pokračovalo kyticou pilíšskych piesní v podaní Vanessy Glückovej a prehliadkou exponátov.

- Dnešný program je benefičný. Totiž jedna naša milá kolegyňa, pani profesorka Marta Pálmaiová Pápayová, v septembri odíde zo školy. Z jej iniciatívy sa zrodila táto akcia. Jej veľkým snom bolo, aby škola mala prenosný klavír, - povedala na záver vernisáže pani riaditeľka a poprosila prítomných o finančnú pomoc. Účastníci podujatia sa potom presunuli do telocvične, kde si pozreli prekrásny kultúrny program žiakov, ktorý pozostával zo slovenských básní, divadelnej hry, tancov a piesní.

Andrea Szabová Mataiszová