Istá bývalá spolužiačka síce trošku šomrala, prečo sa stretávame v štyridsaťstupňovej horúčave a popoludní o tretej a preto som mala obavy, či spolužiaci prídu, ale nakoniec všetko dobre dopadlo.

Stretnutie pri príležitosti 30. výročia našich maturít sa uskutočnilo 30. júna popoludní o 3. hodine v budove školy (v čase našich tunajších študentských rokov internátu). Bolo nás 14 a prišli aj naše dve triedne profesorky Alžbeta Uhrinová Hornoková a Zuzana Kunovacová Gulyásová.

Naša trieda bola toho času najpočetnejšia na čabianskom slovenskom gymnáziu, v roku 1982 sme maturovali devätnásti. Prišli sme z rôznych Slovákmi obývaných osád Békešskej župy. Väčšina tých, ktorí pochádzali z Békešskej Čaby a jej okolia, navštevovala predtým slovenskú základnú školu, ale našli sa aj takí, ktorí prišli na slovenské gymnázium z čabianskych škôl, v ktorých sa v tom čase ešte vyučovala slovenčina. Druhou najväčšou bola skupina Komlóšaniek, odkiaľ sme tu pokračovali vo svojich štúdiách štyri. Dvaja zo štyroch chlapcov pochádzali z okolia Sarvaša, z Kardoša a Irminčoku, a jedna spolužiačka prišla z Veľkého Bánhedeša. Odvtedy sme sa roztrúsili po Maďarsku, jedna spolužiačka si dokonca našla životného partnera na Slovensku. Najviac bývalých spolužiakov zostalo v župnom sídle. Mnohí z nás sa stali pedagógmi, iní pracujú ako účtovníci, pracovníci vodohospodárskeho podniku, vodiči autobusu a nájde sa medzi nami aj sociálna pracovníčka a podnikateľ. Jedna spolužiačka si zvolila starostlivosť o svoju rodinu, o deti, rodičov a starých rodičov. Nie každý však zostal doma z vlastnej vôle. Niektorí sú síce bez pracoviska, ale nie bez práce: snažia sa uplatniť všade, kde môžu pomôcť svojej rodine a širšiemu prostrediu a neúnavne si hľadajú prácu. Ako sme v jedálni, s ktorou nás, bývalých obyvateľov žiackeho domova, spájajú krásne spomienky na večery presedené pri domácej klobáse, rad radom referovali o tom, čo sa s nami stalo za posledných päť rokov, na tvári našich triednych profesoriek som videla hrdosť. Hrdosť na nás všetkých, ktorí sme si našli miesto vo svete, ktorí sme nezabudli na spoločne strávené roky, ani na našich bývalých profesorov a vychovávateľky. S láskou sme spomínali na učiteľov, ktorí boli na nás neraz prísni, a my - tiež neraz - nedisciplinovaní a bezočiví. Spomínali sme na pani profesorku Hankovú, ktorá nás učila zemepis, na pána profesora Hirku z hodín dejepisu, pána riaditeľa Chlebnického, ktorý učil v našej triede slovenčinu, Imricha Očovského z hodín fyziky, no a na pána profesora Lásika, ktorý ako začínajúci pedagóg sa nás snažil zaviesť do tajov filozofie. Niektorí vytiahli z kabeliek fotografie. Tie novšie znázorňovali obyčajne deti, ktoré nám pomaly vyrastú, začínajú pracovať, vydávajú sa a ženia a z nás budú pomaly babičky a dedkovia. Vzrušujúce boli aj tie staršie, zažltnuté, o školských podujatiach, o letných výletoch a rozlúčkovej slávnosti spred 30 rokov.

Nechcelo sa nám pohnúť zo školy, ale pred večerou v Dome slovenskej kultúry sme ešte položili veniec k pamätnej tabuli na stene bývalej školy na ulici Attilu Józsefa, ktorý nám darovali naše triedne profesorky. Potom sme sa už presunuli do reštaurácie, kde sme pokračovali v rozhovore do neskorých večerných hodín. Až teraz si uvedomujem, že sme sa na mieste nasledujúceho stretnutia nakoniec nedohodli. Návrhy boli dva: aby sme sa vrátili na miesto nášho niekdajšieho spoločného výletu do Bulharska na Slnečné pobrežie, alebo aby sme sa stretli u nás, v Slovenskom Komlóši. Uvidíme. Jedno je však isté: najneskôr o päť rokov sa opäť stretneme (a dúfame, že prídu aj tí, ktorí tento krát neprišli).

Alžbeta Račková