Dvadsaťpäťčlenná skupinka žiakov sarvašskej slovenskej školy a niekoľko mamičiek na čele s učiteľkami Zlaticou Liškovou a Anikou Podaniovou podnikla príjemný výlet.

Akcia sa začala v sobotu na železničnej stanici v Sarvaši. Ráno nevyzeralo veľmi sľubne - bolo chladno a trocha mrholilo. Po príchode vlaku žiaci za asistencie mamičiek naložili bicykle do osobitného vozňa. Najmä dospelí sa trocha obávali, lebo doposiaľ ich od Orosházy sprevádzalo auto, ktoré zabezpečovalo skupine prejazd centrom mesta, cez svetelné križovatky. Preto kládli veľký dôraz na organizovanie a disciplínu. Pri vystupovaní z vlaku si každý obliekol bezpečnostnú vestu s fosforeskujúcou páskou. Na našu radosť spoza mrakov vykuklo slniečko a hneď sme mali lepšiu náladu. Autorka týchto riadkov určila poradie, kto za kým pôjde, lebo ona sa už viackrát zúčastnila na takomto výlete a dobre pozná terén. Dohodli sa, že na dvihnutie ruky všetci musia spomaliť a dôležité je dodržiavať vzdialenosť, aby každý mohol bezpečne zabrzdiť. Cesta trvala hodinu a pol, 14 kilometrov aj tí menší hravo zvládli. Cestou sme mali možnosť sledovať, ako sa robí nový asfaltový povrch. Okolo desať minút sme stáli pri bicykloch a pozorovali sme prácu cestárov. Bolo to zaujímavé. Horúci asfalt doslova pálil, bolo super jazdiť po čerstvej asfaltke.

Po príchode do Kardoškútu sme zaparkovali bicykle na vopred určené miesta. Naobedovali sme sa a pozreli sme si kultúrny program, v ktorom vystupovali harmonikári zo Sarvaša. Deti si vyskúšali ľudové tradičné hry, ako chôdzu na chodúľoch, udržať rovnováhu na tenkej drevenej latke, tlčenie orechov a rôzne iné zaujímavé hry.

Malý otvorený vláčik nás zaviezol k Bielemu jazeru. V diaľke sme videli stádo maďarskej sivej lichvy. V cieľovej stanici mali deti možnosť hladkať kone a pozrieť si zblízka aj iné zvieratá. Pred výstupom na vyhliadku sme sa dozvedeli zaujímavé informácie o okolí, ako aj to, prečo je jazero suché. Bohužiaľ, mohli sme sa v ňom iba prechádzať a pozerať sa na stopy rôznych vtákov. Vody nebolo ani za malú slzičku. Odfotili sme sa v nádeji, že o rok tu už bude nielen voda, ale aj veľa vtákov, na ktoré sme boli najviac zvedaví. Okolie Bieleho jazera je chránená oblasť a patrí Národnému parku Kereš.

Náš program pokračoval v Kardoškúte, kde sme si zhotovili náhrdelníky z čerešňového dreva, do ktorých sme vyrezali názov akcie a dátum. Chlapci dali prednosť vyrezávaniu píšťalky, ktorá mala veľmi ostrý zvuk.

Organizátori pripravili aj premietanie filmu o prírodnej rezervácii. Všetkých očarila výstava fotografií, pretože zábery boli fantastické. Žeriavy, volavky a všetky vtáky boli perfektne zachytené fotoobjektívom v rôznych polohách a situáciách - pri lovení rýb či počas letu.

Sokoliar, ktorý držal na ruke sokola, motivoval hlavne malých tretiakov. Nemali strach sokola pohladkať. Počasie nám prialo, štrnásť kilometrov späť do Orosházy sme absolvovali za hodinu a dvadsať minút. Mali sme aj menšiu nehodu, jednej piatačke sa zachytili nohavice do retiazky. Pružne sme problém vyriešili, nohavice sme jej zastrčili do ponožky a pokračovali sme v ceste na železničnú stanicu. Vo vlaku nám bolo veselo. Trocha unavení, ale obohatení o krásne zážitky sme sa vrátili večer o pol ôsmej do Sarvaša. Všade bola už tma. Našťastie sme mali na bicykloch dobré osvetlenie a bezpečnostné vesty. Náš cyklistický výlet sa vydaril, takže máme dôvod tešiť sa na budúcoročný.

Zlatica Lišková