Čarovná muzika ● Citarovali sme aj do pol noci

Pochádzam z rodiny, ktorá je typická pre slovenské prostredie Dolnej zeme. ● Nemám zabudnúť na dve veľké lásky môjho otca - slovenský jazyk a hru na citare.

Z najlepších prác zaslaných do súťaže

Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

„Ja a moji predkovia II.“

„Pochádzam z rodiny, ktorá je typická pre slovenské prostredie Dolnej zeme. Naši predkovia sa zaoberali poľnohospodárstvom a postupne získavali odbornú remeselnú zručnosť”, takto začínal svoju prácu o našej rodine môj brat. Brata zaujala otcova práca. Otec má zvláštne povolanie, ktoré si zasluhuje pozornosť. Skrotiť rozzúrený oheň, zastaviť príval vody, alebo pomáhať ľuďom pri dopravných nehodách či v inom nešťastí je vzácne poslanie. To všetko robí môj otec. V hasičskom zbore pracuje už 16 rokov a je nadporučíkom.

Má 44 rokov a pochádza z Kardoša. Spolu so svojimi dvoma bratmi chodili do základnej školy v tejto dedine a tam sa naučili rozprávať po slovensky. Slovenčina patrila k ich životu, lebo aj doma so svojimi rodičmi sa rozprávali iba po slovensky. Otec spomína, že všetci susedia sa medzi sebou rozprávali najmä po slovensky a napríklad jeho strýco, keď išiel do školy, nevedel po maďarsky rozprávať. Po skončení základnej školy pokračoval v štúdiu v Strednej ekonomickej škole v Békešskej Čabe. Po maturite nastúpil do vojenskej služby. Páči sa mi, ako to on hovorí: „Stal som sa vojakom, slúžil som päť rokov v Níreďháze, na Mezőtúre a v Baji”. Po skončení vojenskej služby pracoval v Kardoši v poľnohospodárskom družstve. Skončil Vysokú školu pedagogickú v Sarvaši. Diplomovú prácu, v ktorej predstavil ľudové hudobné nástroje, písal aj v slovenčine. Otec veľmi rád rozpráva po slovensky. Zo slovenčiny zložil aj štátnu skúšku.

Z jeho rozprávania viem, že od detstva mal rád hudbu a tanec. „Bol som 9- alebo 10-ročný, keď som počul hlas citary. Citara je najrozšírenejší ľudový strunový hudobný nástroj, má rezonančnú skriňu doskového tvaru, na nej sú napnuté struny a zvuk prenášajú rôzne umiestnené kobylky. Pri hre je citara položená na stole. Hráč jednou rukou skracuje struny a druhou brnká prstami, plektrom.” Podrobne mi vysvetľuje, aké druhy citár poznáme, v čom je medzi nimi rozdiel, aký hlas vydávajú, z akého dreva ich treba urobiť, aký tvar im treba dať.

„Báťa Ján Janšík ma učil”, započúvala som sa znovu do otcových spomienok. „Báťa nemali deti, a tak si ma veľmi obľúbili. Hádam každý večer som bol u nich a učil som sa slovenské i maďarské piesne. Najviac sa mi páčili vojenské piesne. Báťa Jano pracoval v lete pri kravách, bol pastier. Veľa ráz som aj spal v jeho drevenom dome. Keď zahnali sme kravy do karáma, citarovali sme aj do pol noci. Keď boli zabíjačky, vtedy sa tiež všetko ozývalo spevom a hlasom citary.”

Z ďalších spomienok som sa dozvedela, že vedúci kultúrneho domu v Kardoši Andrej Klimaj, ktorý tiež vedel dobre hrať na citaru i na mandolínu a veľmi pekne spieval, založil v Kardoši päťčlenný citarový súbor. V súbore hrali Ján Kiss, Pavol Šonkoľ, Andrej Klimaj, Ján Janšík a Ján Galát. Súbor často vystupoval pri rôznych slávnostných príležitostiach nielen v kardošskom kultúrnom dome, ale aj v okolí. Na vystúpenia cestoval autobusom a často hral aj vonku v parku, pozývali ich pri rôznych slávnostných príležitostiach. Otec si dodnes spomína na slávnosť v Kondoroši, kde podľa starého zvyku piekli vola. Vystupovali pred početným obecenstvom, ktorému sa ich vystúpenia veľmi páčili. Po vystúpení vždy spoločne pozorne sledovali ďalší program v hľadisku.

Potešila som sa, keď mi otec ukázal fotografie z týchto vystúpení. Nechcelo sa mi ani veriť, že práve ten najmladší člen citarového súboru je môj otec. Nevystupovali len samostatne, ale sprevádzali aj spevákov z pávieho krúžku, kde boli členovia starší a od nich sa naučili mnohé pesničky. Ľudové piesne so sprievodom citary starostlivo nacvičovali a spoločne pripravovali nielen podľa počutia, ale aj pomocou zbierok, v ktorých hľadali vhodné piesne na vystúpenia.

Slovenské ale i maďarské piesne starostlivo vyberali. Dbali na to, aby sa program začínal pomalšími piesňami a končil v rýchlom tempe. Slovenské ľudové piesne pripravovali v dvojhlasnej úprave, čo výrazne zvyšovalo úroveň vystúpení. Záverečné piesne vždy vyvolali búrlivý, neutíchajúci potlesk divákov. Stávalo sa, že diváci v závere programu spievali spoločne s vystupujúcimi, preberajúc tie najkrajšie motívy piesní. Radostnú náladu posilnilo i vystúpenie tanečného súboru. Fotografiu, ktorú si odložil, uverejnili v roku 1978 v Našom kalendári.

Vystúpenia pozorne sledovala i porota, v ktorej bol členom i veľmi známy odborník Matej Príbojský. On vydal knihu, podľa ktorej sa mohli učiť hrať na citare. Často prichádzal medzi nich do Kardošu, kde vystupoval spolu s Bandi báčim a s jeho pomocou sa mohli zdokonaľovať. Spočiatku pri hre používali husacie, morčacie alebo dropie pierka. Patrili k nim drevené držadlá, ktoré si každý dokázal zhotoviť sám. Vyrezávali rôzne vzory. Neskôr pri hre používali plektro z plexiskla, takže tento dávny spôsob zanikol.

Vyrezávať a píliť však môj otecko neprestal. Dodnes veľmi rád majstruje a zo všetkého najradšej robí citary. Citara bola pre neho po celý život najlepším priateľom. Sprevádzala ho od detstva, Bola s ním v žiackom domove v Békešskej Čabe, spríjemňovala mu vojenský život, kde s ňou súťažil v známom programe „Ki-mi-tud” (Kto čo vie), aj na pracovisku v pokojných chvíľach ho kolegovia presviedčajú, aby im zahral na citare, ale pre mňa sú najcennejšie tie chvíle, keď sa u nás doma ozve hlas jeho citary.

Viem o mojom oteckovi aj viac. Je to láskavý citlivý človek, ktorý vo voľných chvíľach vymení svoje náročné povinnosti za záľuby. Najviac pozornosti však venuje nám, deťom. Veľmi som sa tešila, keď mi pomáhal pri príprave programu našej triedy na vystúpenie v tvorivých dielňach. Dlho sme si pospevovali drotárske piesne, ktoré nás naučil a sprevádzal nás hrou na harmoniku. Od januára tohto roku zasa počuť v našej škole hlas citary. Čarovné tóny šíri znovu založená citarová skupina, ktorú vedie môj otec. Samozrejme, že aj ja som chcela byť medzi citaristami v súbore Lipôčka. A môj otec myslel aj na to.

Na Vianoce mi pripravil prekrásny darček. Dostala som novučičkú citaru, ktorú sám urobil. Je prekrásna s venovaním, ktoré mi vždy bude pripomínať, že nemám zabudnúť na dve veľké lásky môjho otca - slovenský jazyk a hru na citare.

Enikő Galáthová

Pripravujúci pedagóg:

Magdaléna Pažická