Na rodinnej farme u Francisciovcov v Košútoch

Po druhej svetovej vojne, počas výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, sa vracali tisíce dolnozemských Slovákov do vlasti svojich predkov.

V Békešskej oblasti popri župnom meste Békešská Čaba, ktoré založili Slováci v roku 1718 a ktoré bolo na konci 19. storočia aj mestom s najväčším počtom Slovákov v celom Uhorsku, tisíce Slovákov žilo v tejto župe aj v mestách Sarvaš, Poľný Berinčok a Slovenský Komlóš. V rámci povojnovej presídľovacej akcie sa zo Slovenského Komlóša presťahovalo na Slovensko vyše desaťtisíc Slovákov. Veľká časť z nich sa usadila v dedinách okolo mesta Galanta, a to aj z toho dôvodu, že presídlení Komlóšania boli prevažne roľníci a úrodná a rovinatá zem sa približne podobala tej, na ktorej sa usadili ich slovenskí predkovia počas feudalizmu na Dolnej zemi.

Narodením vnuka starý otec predpovedal prevrat

Komlóšan Ján Francisci, keď sa v januári roku 1947 oženil, po rodičoch vlastnil 25 hektárov ornej pôdy a jeho svokor Ján Karkuš hospodáril na ďalších 20 hektároch zeme. Spoločne mali v Slovenskom Komlóši 45 hektárov ornej pôdy. Obidvaja gazdovia sa rozhodli presídliť v rámci výmeny obyvateľstva na základe medzištátnych dohôd na Slovensko. Dá sa povedať, že Ján Francisci ako novomanžel sa v máji roku 1947 spolu s manželkou po štyroch mesiacoch ženby vybral na Slovensko na celoživotnú svadobnú cestu. Presídľovacia komisia im ponúkla v obci Košúty majetok na rovnakej výmere pôdy ako mali na Dolnej zemi a rovnako aj približne rovnaký dom s hospodárskymi stavbami, aký vlastnili v Slovenskom Komlóši. Neboli to teda chudobní presídlenci, ako sa dávnejšie zvyklo hovoriť o Slovákoch vracajúcich sa z Maďarska na Slovensko. Obidvaja gazdovia sa v novom domove pustili v Košútoch, v dedine, ktorej chotár leží na úrodnej nivnej rovine Dudváhu, s príslovečnou dolnozemskou usilovnosťou do roľníckej práce pre nich veľmi dôverne známej. Prvé dva - tri roky to vyzeralo s ich hospodárením veľmi sľubne, ale keď prišiel neskôr rozpis povinnej dodávky, tzv. kontingentu, to už bolo nad ich sily. A to nie preto, že by nestačili obrábať svoje hospodárstvo, ale každoročný nesplniteľný nárast povinnej dodávky, a to aj takých komodít, ktorým sa v hospodárstve nevenovali, sa jednoducho nedal vydržať. To bol vtedy programovo cielený tlak na všetkých väčších roľníkov, ako ich v tom čase nazvali - kulakov, aby povinný rozpis dodávok produktov nezvládli a tak ich mohli prenasledovať aj odobratím pôdy a odovzdaním do obhospodarovania štátnemu sektoru a niektorých aj uväzniť, alebo vyviezť na česko-nemecké pohraničie.

Aj Jánoví Franciscimu a jeho svokrovi úradne odobrali zem a pridelili ju na obhospodarovanie štátnemu majetku a z celej výmery im ponechali iba dva hektáre. To však nestačilo na výživu celej rodiny a tak Ján Francisci sa stal robotníkom štátneho majetku, ktorého súčasťou bola paradoxne aj jeho odobratá výmera pôdy. I keď sa ťažko vyrovnával s touto skutočnosťou, nezanevrel a obdivuhodne s chuťou pracoval ako predtým na svojom. A po pár rokoch, keď v roku 1957 v Košútoch založili jednotné roľnícke družstvo - JRD, Ján Francisci vstúpil doňho vtedy už s iba 2 hektármi pôdy a napokon ho zvolili v družstve za mechanizátora. V tom istom roku (1957) sa mu narodil syn Peter. Jeho svokor, Petrov starý otec, ktorý sa len ťažko zmieroval s odobratou pôdou, s dolnozemskou poverčivosťou vtedy povedal, že to veští prevrat. O tom, že rodina Jána Francisciho bola s pôdou zrastená silnými putami, svedčí aj to, že v roku 1976 presvedčil syna Petra, aby šiel študovať na Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, a to ho vtedy ani vo sne nemohlo napadnúť, že jeho syn po desiatich rokoch po ukončení štúdia sa po jeho smrti ako dedič stane reštituentom otcovského a starootcovského majetku.

Inžinier Peter Francisci po ukončení štúdia v roku 1981 na Mechanizačnej fakulte VŠP v Nitre začal pracovať v Agrochemickom podniku Sládkovičovo, kde sa zoznámil aj s terajšou manželkou Editou, rodáčkou z blízkeho Kajala, ktorá tam pracovala ako účtovníčka. Prevrat, ktorý predpovedal Petrov starý otec, ich v roku 1989 obidvoch zastihol na ACHP, kde potom ešte pracovali do roku 1991. V tom istom roku Peter Francisci sa rozhodol na základe reštitučného zákona žiadať vrátenie zdedeného majetku a pokúsiť sa gazdovať ako súkromne hospodáriaci roľník na 45 hektároch ornej pôdy. Tú mu hneď po vyžiadaní v Košútoch vymerali v troch celkoch. Mal plnú podporu manželky a tak sa s elánom obidvaja pustili do povolania, ktorým sa živili všetci ich predkovia.

- Rodičia okrem rolí chovali vždy aj dobytok - 2 kravy a 3 - 4 kusy mladého hovädzieho dobytka. Už ako chlapec som vyrastal pri poľnohospodárskych prácach, pomáhal na poli a pri kŕmení zvierat. A tak je len samozrejmé, že sme spoločne s manželkou využili príležitosť ako poľnohospodári, požiadali o vrátenie starorodičovského a rodičovského majetku a pokračovali v tradičnom súkromnom roľníctve, ktorým sa živili aj moji predkovia v Slovenskom Komlóši. K vlastným 45 hektárom sme postupne dokúpili najprv 30 hektárov, potom ďalších 75 hektárov, pôdu sme si prenajali od príbuzných a známych a tak teraz obhospodarujeme dovedna 250 hektárov ornej pôdy, - vysvetľuje farmár, inžinier Peter Francisci. Vyrušil som ho v čase pre neho nie práve najvhodnejšom. V posledných októbrových dňoch po zlepšení počasia práve dokončoval posledný 70. hektár sejby ozimnej pšenice na traktore Case o výkone 170 koní. Hlavu mal plnú myšlienok, ako sa pripraviť v prvý novembrový týždeň na zber 120-hektárovej plochy kukurice. Z ochotného rozprávania som sa dozvedel, že tento rok v rastlinnej výrobe pestovali 120 ha kukurice, 20 ha cukrovej repy, 37 ha hrachu a 73 ha obilovín (pšenica a jačmeň).

Hospodárstvo súkromného roľníka Petra Francisciho, ktorý zamestnáva troch zamestnancov, má charakter rodinnej farmy, lebo manželia Francisciovci sú manažérsky a fyzicky zapojení nielen do vedenia farmy, ale aj do jednotlivých prác či už na poli, strojoch, v skladoch, maštaliach, dvore... Manažérsku prácu má na starosti sám gazda a ekonomiku manželka. Pri niektorých špičkových prácach, najmä počas prázdnin, pomáhajú aj dvaja dospievajúci chlapci - študenti. Roľnícke práce na 90 % zabezpečujú vlastnými strojmi a technikou, ďalšie práce, a to najmä zber cukrovej repy a kukurice, si zabezpečujú formou služieb. Vo vlastníctve majú Francisciovci napríklad obilný kombajn Claas, 4 traktory, ktoré dokážu obsadiť obsluhou všetky naraz. A to tak, že na jednom, a to obyčajne na najvýkonnejšom, sedí sám majiteľ a na ďalších zamestnanci, ktorí sú univerzálni na každú prácu. - Napríklad cez žatvu ja kosím, oni odvážajú obilie, obsluhujú iné stroje, jednoducho povedané, zamestnanci od bežných poľných ručných prác, cez asistenciu pri telení kráv, ovládajú a zabezpečujú aj chod strojov a prácu s technikou, - prízvukuje farmár. U Francisciovcov je živočíšna výroba len doplnkovým odvetvím. Chovajú päť vysokovýkonných dojníc s priemernou dennou dojivosťou 20 litrov mlieka od každej, ktorej časť produkcie využívajú na vlastnú potrebu a predaj susedom, z ktorého zisk ide na každodenný nákup potravín, čo sú vlastne hotové peniaze do kuchyne. Samozrejme, že na farmárskom dvore nemôžu chýbať ošípané, sliepky, morky a kačice, a tak je to aj u Francisciovcov. Pre potešenie a zábavu, a to hlavne pre dospievajúcich synov, chovajú na farme dva koníky.

Na profit z hospodárenia farmy som sa spýtal manželky Edity, ktorá má na starosti ekonomiku a je dušou rodinnej farmy. - Z tohto hospodárskeho roku mám zmiešané pocity, a to aj napriek tomu, že úroda bola pomerne dobrá. Prepad nákupných cien má totiž rozhodujúci vplyv na celkové realizačné ceny. Realita je taká, že napríklad za potravinársku pšenicu dostaneme sotva 370,- Sk a za kukuricu ešte menej. To sú ceny, ako boli ešte v minulom režime. To nie je len náš názor, ale všetkých pestovateľov. Neviem ako to bude ďalej, keď od novembra budú fungovať realizačné ceny. Mala by to byť cena 101 EUR za tonu obilovín, aby nedošlo k prepadu cien, - posťažovala si ekonómka farmy, ale pritom nezabudla pripomenúť, že najväčší zisk dosiahnu tento rok z hrachu, z ktorého zozbierali špičkovú úrodu, a to až 5 ton z hektára a boli vraj aj také predošlé neúrodné roky, keď hrach museli zaorať na zelené hnojenie.

Obhospodarovať úspešne poľnohospodársku farmu o výmere 250 hektárov, to si vyžaduje veľké úsilie, sebazaprenie a racionálne využitie teoretických a praktických vedomostí. Keď vezmeme do úvahy, že v nedávnej minulosti na porovnateľnej veľkosti existovali aj niektoré družstvá alebo hospodárstva štátnych majetkov a na nich pracovali desiatky pracovníkov, a to ešte s vykázanou stratou, a dnes vidíme takého celky obrábať a hospodáriť na nich so 4 - 5 ľuďmi, tak nám to často pripadá ako neskutočné. A tak sa natíska pre reštituentov - terajších majiteľov farmy - otázka: - Ako dokážete po takejto namáhavej a vyčerpávajúcej práci regenerovať, máte vôbec voľný čas a aj priestor pre výchovu svojich detí? - Oddychujeme len v nedeľu. Doobeda sa snažíme ísť na bohoslužby, poobede vypneme telefón, čítame, študujeme, a tým oddychujeme. Na letnú požatevnú dovolenku odchádzame k moru do Chorvátska. Tento rok sa nám podarilo zúčastniť sa aj niekoľkodňového zimného školenia pre agronómov a ekonómov. Z detí máme radosť a veríme im. Starší syn Peter začal študovať na SPU v Nitre a mladší tento školský rok končí základnú školu. Aj ten má záujem študovať poľnohospodárstvo. Veľmi ochotne nám pomáhajú, máme ich vždy na očiach. V sobotu a v nedeľu sa zdržiavajú pri koníkoch, potom sa učia a keď majú všetko splnené, sadnú si k počítačom. Ceníme si u nich, že za pomoc nikdy nežiadajú peniaze, ale na druhej strane vedia, že za poctivú prácu dostanú odmenu formou užitočných vecí, - zhodne odpovedajú na uvedenú otázku obidvaja farmári. Budúcnosti sa vraj neobávajú, ak vydrží zdravie a elán, tak toho majú ešte veľa pred sebou. V prvom rade chcú investovať do ďalšieho rozvoja, a to najmä na nákup a obnovu opotrebujúcich sa strojov a techniky. Chcú kúpiť nový pluh, sejačku, sušičku obilia a kukurice a čističku obilia. Nemalú finančnú čiastku chcú venovať sadovým a stavebným úpravám obytného a hospodárskeho dvora, ktorý sa rozprestiera na ploche jedného hektára. Škoda, že sa starý otec Petra Francisciho, ktorý predpovedal roku 1957 prevrat, a otec, ktorý zomrel v júni roku 1989, nedožili toho, že ich skonfiškovaný majetok sa im vrátil a už trinásty rok ho úspešne obhospodaruje rodina ich vnuka. To je aj jeden z lepších a optimistickejších príkladov z často aj pohnutej histórie roľníckeho života a stavu.

Ján Jančovic